ID

Dokument by nemal byť paródia

Bez múdrostí encyklopédií, vyhľadávačov a iných –pédií, definujme slobodne pojem dokumentárna fotografia. Dokumentárna fotografia je výsledok snahy fotografa stvárniť a jasne objektívne poukázať na život človeka, či väčšieho počtu ľudí v ich konkrétnom priestore pohybu hmotného tela a nehmotnej duše. Dokumentárna fotografia je dlhodobejšia fotografická snaha zaznamenať snímky osobitým poňatím témy zmýšľajúceho autora. Autor dokument cíti, prežíva, vnára sa do blízkeho chápania tvorenej témy. Talentovaný dokumentarista nepotrebuje hanblivé stláčanie spúšte zo vzdialenej statickej búdky, pokiaľ takto vzniknuté fotografie nemajú opodstatnený význam doplnenia do zmysluplnej série celku. Fotografujúci dokumentarista má odvahu komunikovať s ľuďmi, ktorí ho vpustia do seba a je vítaný znova a na druhý deň i o rok. Dokument tvoriaci fotograf žije čiaru života, ktorú vedome fotí. Dokumentarista má svetlý názor aj v tme a nebojí sa úrazu. Dokumentárna fotografia je len jedna, či už sociálneho alebo expresívneho vyznenia, a nepotrebuje sprievodný text mimo jej vizuálny odkaz.

Fotografia ako vážené umenie začínala svoju púť začiatkom 20. storočia po boku výtvarného chápania komponovania obrazu. Zaslúžili sa o to osobnosti ako Alfred Stieglitz a Edward Steichen. A odvtedy, veľkými písmenami treba zdôrazniť, že FOTOGRAFIA je UMENIE. Lenže, nie každé dielo, obzvlášť v dnešnej pretechnizovanej digitálnej a internetovej dobe, umením skutočne aj je.

V 21. storočí sa zrazu stretávame s pojmom „subjektívny“ dokument, občas pozlátený výrazom „konceptuál“. Skúsme sa zamyslieť, čo znamenajú tieto prídavné mená. Konceptuálna fotografia, nie však konceptuálny dokument, je už známa kategória, ktorá si našla svoje miesto pod slnkom. Snažil sa o ňu aj napr. slovenský autor Jozef Sedlák. Koncept v umení nesie akýsi odkaz, vychádza z textového kontextu, sústreďuje sa na reprezentáciu myšlienky a myšlienkového procesu umelca. Konceptuálne umenie je seriózne výtvarne zobrazovanie a vzniklo ako protipól k umeniu minimalizmu. Pre porovnanie si treba všimnúť výtvarníkov v danom období tvorby ako napr. Kazimir Malevich – minimalistické umenie a Joseph Kosuth – konceptuálne umenie. Veľa dnešných slovenských autorov sa však skreslene domnieva, že do fotografického konceptuálu vnáša hlboké myšlienky. Typickou naivnou ukážkou je zaznamenanie tetovania v podobe textového odkazu na tele človeka.

Robert Frank a jeho kniha „Američania“ je považovaná ako prvý subjektívny dokument, ale s kritickým kontextom života amerických obyvateľov (Robert Frank – The Americans). Teoretici fotografie ho nazývajú aj subjektívnym, pretože ma neurčité vizuálne prvky, ktoré sa vymykajú dovtedy zaužívaného Bressonovho princípu zaznamenať rozhodujúci okamih. Na Slovensku sa subjektívnym dokumentom pomenúvajú veľmi ironizujúce snímky, až plytko ponižujúce život pri rôznych situáciách ako je ľudový folklór. Snaživí autori chcú z niečoho vychádzať, ale v interpretácii sa strácajú a lenivosť dlhodobejšieho hľadania premáha ich zmysly.

Mimochodom, subjektívne môže byť aj vnímanie človeka. Dokumentárna fotografia už reálne, čiže objektívne existuje a jej smerovanie má humánny charakter. Subjektívne môžeme z pohľadu našej inteligencie, profesionality, vzdelania, zmanipulovania a emocionality akurát zhodnotiť, či sa prezentovaná téma niekomu páči alebo nepáči, či je z rôznych uhľov pohľadu zvládnutý snímok alebo nie. Alebo je tento pojem len detskou hrou učiteľov vysokej školy na hodinách semestrálnych cvičení. Ospevuje sa a prepája niečo, čo v obraze neexistuje, mylne sa hľadá napodobovanie autorít tohto odboru. Často sa fotenie iných kategórií zabraných potom do jedného celku nešťastne nazýva subjektívnym dokumentom. Dokumentom nie je ani rodinno-albumová, štúdiovo-portrétna, informačno-technická, výtvarno-hravá, doplnkovo-žurnalistická, krátko-reportážna ani svadobno-komerčná fotografia. Pozor by sme si mali dať aj pri finálnom spracovaní diela, lebo manipulácia s originálom je z etického princípu v dokumentaristike neprijateľná. Na porušenie tohto pravidla doplatilo mnoho ocenených autorov World Press Photo.

Fotografický dokument by mal mať jasnú tvár. Jeho úmysel by nemala byť paródia a výsmech života.

Antonín Kratochvíl
„Dneska jsou všichni umělci, …ale většina fotí sračky.“