zijeme-tvorime

Odkaz slovenského dokumentaristu

Kam kráča súčasná tvorivá slovenská dokumentárna fotografia, akú nosnú a pravdivú myšlienku sebou nesie aj pre neskôr narodené generácie ľudí?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku je potreba neustále sa zamýšľať: Čo dokument skutočne je. Nenechajme sa uniesť súčasným trendom nazývať dokumentom turistickú vychádzku s rodinou či priateľmi do hôr. Ani žurnalistickú reportáž krátkej chvíle pre potreby medializácie. Odkaz slovenského dokumentaristu je zakomponovaný v jeho predvedenej ľudskej a umeleckej hodnote.

Aká doba (riadiaci režim) práve prežíva, také sa píšu dejiny do šlabikárov a iných náučných prvo-knižiek. Je potrebné vynaložiť „veľmi“ veľa úsilia, aby výborné diela súčasnosti nepálili neprajníci umenia dokumentárnej fotografie. Zdravý úsudok je dôležitý. Pri rozhodovaní, ktoré fotografie vojdú do histórie kvality dokumentovania tejto doby s ich jedinečným odkazom, nemôže rozhodovať jedna osoba, jedno smerovanie, jeden inštitút. Rozhodnú o tom vzdelaní ľudia a seriózni záujemcovia, ktorí podpíšu kvalitu fotografie a ústnym podaním pridajú odkaz ich pocitov ďalším potomkom.

Nehanbiac sa, dnešní tvorcovia majú záujem poukázať na moderný život 21. storočia, z jeho úplného začiatku, kedy sa neukazuje všetko tak čisto ako dominujúce náboženstvo káže. Asertívne vyhľadajú aj iné témy bežného života, spoločenských komunít, partií vizuálne zaujímavých ľudí, pracovníkov často nevídaných zamestnaní, marginálnych skupín, netradičných rodín, života starších v kontraste mladších ľudí, ľudí za našimi štátnymi hranicami, života s problémami, bytia na hrane prežitia a smrti… A pretože takí či onakí ľudia naozaj existujú, sú svojským spôsobom krásni, netreba pred nimi zatvárať oči s divno urážlivými úškrnmi. Možno sa nám otvoria a zanechajú neobyčajný málo vídaný odkaz.

Keďže sa svet neustále vyvíja a ľudia vzdelávajú materiálne i duchovne v rôznych obmenách, charakterne zaznamenať dianie života človeka „tu a teraz“ ako odkaz spoznania i ponaučenia do budúcnosti má byť prirodzená potreba. Tvorme obsahový odkaz pre spravodlivý dejepis fotografie. Pomáhajme fotografiou tolerujúc prirodzené osudy.

Ako esteticky kreatívne spracovaný dokument naozaj pomáha, prezentuje séria fotografií Matúša Zajaca. Príbeh Petry, človeka, ktorý potrebuje pomoc pritom sama „bez odmeny“ pomáha. Neuveriteľný príbeh, ktorý sledujeme skrze dokumentárnu fotografiu, nesie silný humanitný odkaz. Alebo sakrálny príbeh od Jozefa Sedláka – Sestry sv. Kríža (Fašiang) 1984. Rehoľné sestry s úsmevom a hrou pomáhajú tam, kde je to miesto pre niekoho nepotrebné a zavrhnutia hodné. Oba príbehy ako odkazy priam blahoslavené, pomôž blížnemu svojmu a neočakávaj od nikoho nič. Pretože všetko má svoj zmysel, sociálna dokumentárna fotografia svojim nemým obrazom pomáha dokonale počúvať.

Ukážkou prírodného odkazu žitia na Slovensku je súčasný salaš. Málokto vie, čo sa tam deje. Iba napodobeniny ovčích či kozích potravín väčšina konzumuje s neochvejnou radosťou z hypermarketov. Neustály tlak EU na dokonalú hygienu salašov spôsobuje takmer úplne zaniknutie tradície chovu oviec (diktované obmedzenia, regulácie) a výroby mliečnych výrobkov (umelá chemizácia produktov so stratou prirodzenej chuti), nehovoriac o množstve papierovačiek a neustálych kontrol. Fotografujme ešte dnes existujúcich bačov, honelníkov, pastierov, strihačov, pomocníkov v nezničenej flóre ich obydlí a pošlime zo Slovenska správu o tradičnej kultúre sociálnou dokumentárnou fotografiou vážnej série do sveta. Zabudnime však na ironizujúcu formu, ale tvorme nevšedný umelecký odkaz.

Fotografujme aj sociálne správanie a spoločenské dianie ľudí v zahraničí. Dovolenka však nie je dokument, len školský tréning. Vzácne je spoznať napr. identitu nižšej a strednej vrstvy v Lagose (Nigéria), ktorú v originále prináša Laco Maďar. Obdobne nám prezentuje Martin Bandžák veľmi vážnu tému ľudí chorých na AIDS (Kambodža). Ich balancovanie na hranici bytia publikuje vo svojej fotografickej knihe Stratené životy. Dokumentarista, dlhšie žijúci na danom území, môže priniesť obohacujúco vzhľadné poznanie života mimo našu krajinu, mimo náš komfort. Jeho odkazom je zamyslieť sa, že tu nie sme sami a jestvovanie potrieb je neprestajne rôznorodé.

Tak ako čas vždy dopraje ukázať kvalitu, niekto o ňu v núdzi slepej ulice umenia zakopne, tak aj súčasná tvorba slovenského dokumentaristu sa raz dočká uznania. Verme v jej nezradný odkaz, že aj u nás to autorsky významne žilo, žije a bude žiť. Veď predsa len navzdory všetkému, z minulosti sa hodnotnou dneška stala tvorba Martina Martinčeka či Tibora Huszára. Predpokladáme, že po predstavení Andreja Reisera stúpne na význame aj jeho tvorba, ako aj dôležitosť tohto dávno talent nesúceho slovenského dokumentárneho fotografa. Z úspešných tvorcov mladej generácie treba spomenúť aj Petra Dobiša a jeho príbeh Petronely, príbeh s odkazom života dnešnej prostitútky.

Bohužiaľ. Slovenské média, pravým slovenským dokumentaristom absolútne nevenujú pozornosť, pritom títo páni svojimi odkazmi „napomáhajú“ vidieť a myslieť. A tak, postupne sa na dofoto.sk predstaví viacero odkazov málo známych slovenských fotografov sociálneho a expresívneho dokumentu. Vyvráťme obavy a dúfajme, že k skvelým slovenským fotografom tohto náročného žánru pribudne dnes ešte mladá, ale učenlivá, pracovitá a z ich pohľadu terajší pohyb chápajúca generácia.

Práca dokumentárneho fotografa je drina, pri ktorej nechýba talent.