Svet bez mien – rozhovor Matúša Zajaca s Petrom Dobišom

Tri roky práce a Petronela, čo mi k tomu povieš?

Svet dokumentárnej fotografie si mi priblížil ty, asi štyri roky dozadu. Tam to celé začalo. Odvtedy ma ďalej učíš a inšpiruješ. Samotný projekt je pre mňa veľká škola o živote a fotografii. O tom, ako pristupovať k ľudom a komunikovať s nimi ako fotograf, respektíve ako pracovať na dlhodobom projekte.

Petronela je časť práce a mal som to šťastie, že sa stala známou vďaka úspechu na Czech Press Photo.

Priblížiš nám prácu s Petronelou? Ako si ju vôbec objavil?

Petronelu som stretol úplnou náhodou neďaleko Slovnaftu toto leto (2016), keď som sa túlal a hľadal niekoho iného. Komunikácia s ňou a samotné fotenie je v podstate bezproblémové, keďže Petronela sa chce fotografovať. Na druhej strane, nie je ľahké z nej dostať výrazovosť a ísť do hĺbky. Chce to trpezlivosť a čas.

Máš introvertnú povahu. Ako vlastne funguješ v daných komunitách presiaknutých kriminálom?

Neviem, či má na to vplyv povahový faktor. Základ je byť sám sebou a nebáť sa (ale zároveň mať prirodzený rešpekt). Ľudia, ktorých stretávam, sú väčšinou jednoduchší so základným vzdelaním. Na druhej strane život, ktorý žijú, je škola sama o sebe. Tým, že denne riešia základné životné potreby a problémy, pohybujú sa neustále na hrane zákona. Cítia a vnímajú inak, vedia prečítať človeka. Akékoľvek divadlo alebo póza by boli odhalené. Sám som sa za posledné tri roky veľa naučil a dostal som niekoľko lekcií.

Krok za krokom som sa zoznamoval s ľuďmi a pomaly ma začali akceptovať a dôverovať mi. Je za tým veľa času, energie a trpezlivosti. Ak človek nechce ostať na povrchu, je nevyhnutné s danou komunitou aspoň do istej miery fungovať a žiť medzi nimi.

Eugene Richards si komunitu narkomanov vybavoval cez nadáciu, Larry Towell sa k fotografovaniu prostitútok dostal cez charitatívnu organizáciu. Ty funguješ úplne samostatne. Nie je to veľký risk?

Nechcel som byť na nikom závislý a nikomu zaviazaný. Zároveň som si uvedomoval, že buď budem na téme pracovať zvnútra a do hĺbky, alebo to ani nemá význam. Napríklad do Pentagonu sa dá ísť v sprievode policajnej hliadky. Aký by to ale malo význam?

Veľakrát som bol v rôznych rizikových situáciách. Je to normálna súčasť takéhoto projektu, netreba to špeciálne rozoberať. Z pohľadu fotky je dôležitý výsledok. Slabá fotografia sa nedá ospravedlniť okolnosťami alebo rizikom.

Čiže ťa neláka spolupracovať s niekým, kto pomáha v tomto prostredí, aby sa tvoje fotografie dostali viac k ľuďom?

Vážim si prácu ľudí, čo pomáhajú v tomto prostredí, či už ide o pomoc ľudom bez domova, alebo zabezpečenie nových ihiel a ďalšieho materiálu pre narkomanov. Neviem presne, o akú formu spolupráce by mohlo ísť. Pokiaľ viem, mimovládky v istých časových intervaloch navštevujú ľudí bez domova, rozdávajú deky, ponúkajú teplý čaj a podobne. Zažil som viacero návštev dobrovoľníkov, pričom ani nevedeli, že nie som z danej komunity. Bola to zaujímavá skúsenosť, pretože som si uvedomil, že napriek týmto aktivitám ostávajú outsidermi. Videl som v akej sú pozícii. Asi ako ja na začiatku. Veľakrát ide o zdvorilostné divadlo. Nemyslím to v zlom. Chcem však povedať, že bez toho, aby človek v danej komunite nestrávil hodiny a dni času, daný život úplne nepochopí. Ja som niekoľkokrát na chatách prespal, respektíve fungoval a túlal sa s ľuďmi od piatka do nedele, pochodil som s nimi Slovnaft, Pentagon, Kopcany a videl, ako to celé reálne funguje.

Všimol som si, že nehľadáš pozostatky v rôznych zátišiach, skôr, ako keby ťa zaujala daná surovosť prostredia. Čím to je?

Dobre a výtvarne nafotené zátišie môže byť výborná doplnková alebo oddychová fotka do série. Ja sa ale snažím ísť priamo do ľudí a pracovať s nimi. Iba hľadanie pozostatkov v zátišiach by v tomto prípade znamenalo nezvládnutie témy, hľadanie skratiek a uľahčovanie si práce, ktorá by aj tak v konečnom dôsledku z môjho pohľadu nemala výpovednú hodnotu.

Neprispôsobuješ sa vizuálnym trendom. Od mladého autora je to prekvapujúce. Čo ťa k tomu vedie?

Vizuálne trendy alebo tzv. hľadanie nových vizuálnych jazykov môže byť zaujímavé. Pokiaľ sa ale človek pozrie na históriu fotografie, zistí, že v podstate ide o recykláciu už objaveného.

Myslím si, že Koudelka, Marry Ellen Mark, Anders Petersen alebo Eugene Richards budú vždy „trendom“. Ľudia ich diela obdivovali v minulosti, dnes a budú sa k ním vracať aj o dvadsať rokov. Prečo? Lebo je to jednoducho špičková robota, ktorá nesplynie s tisíckami dočasných viac alebo menej úspešných pokusov. A to je pre mňa vzor a trend.

Viem, že tvoju esej konzultuješ so skvelým dokumentárnym fotografom Ernestom Bazanom. Ako ku tomu vôbec došlo?

Vlastne vďake tebe Matúš. Pamätám si, ako si mi ukázal jeho knihu Bazan Cuba. Následne som sa o Ernesta začal zaujímať a zistil som, že každý rok udeľuje na základe súťaže jednému fotografovi do tridsaťpäť rokov štipendium. Na druhý rok sa mi to podarilo vyhrať a absolvoval som s ním dvojtýždňový workshop v Neapole. Ernesto je veľmi charizmatický človek a úžasný fotograf, viacnásobný víťaz World Press Photo a bývalý člen Magnumu. Ľudsky a aj v názoroch na fotografiu sme si sadli a raz, dvakrát do roka za ním vycestujem. Je to vždy obrovský zážitok. Najbližšie by som mal sledovať tlačiarenský proces jeho novej knihy.

Veľa ľudí si povie, načo ukazovať periférie života. Ja si myslím presný opak. Ľudom treba ukázať svet. Aká sila ťa ženie neustále sa vracať k ľudom bez mien?

Na začiatku to bolo primárne kvôli fotkám. Postupne sa to posunulo ďalej a hlbšie, práca sa stala osobnejšou, ľudia mi boli bližší. Samotná surovosť tohto sveta je pre mňa zaujímavá a príťažlivá, človek si tak môže uvedomiť a pripomenúť základné ľudské inštinkty a potreby. Veľakrát to beriem ako psychický reset z každodennej konformity.

Súhlasím s tebou, je potrebné ukazovať veci dovnútra a aj svet, ktorý tu existuje, ale bežní ľudia o ňom niekedy nemajú príliš predstavu. Veľakrát to môže vytvárať mnoho zbytočných predsudkov. Chcem zdôrazniť (bez toho, že by som bol naivný), že veľa z narkomanov a prostitútok, ktoré som stretol a fotografoval, ostávajú ľudskými bytosťami. Vedia si pomáhať a byť citliví. Niekedy mám pocit, že dokážu byť priamejší a úprimnejší ako mainstreamová spoločnosť. Samozrejme, sú tam aj naozaj zlé prípady. Nič ale nie je iba čierne alebo biele.

Tvoje portréty pôsobia až nečisto a drsne. Pracuješ s tými ľuďmi alebo je to o intuícii?

Okrem portrétov, kedy rozfocujem daný moment a výraz, sa vyhýbam akejkoľvek štylizácii. V poslednej dobe veľmi obdivujem Eugena Richardsa, zaradil by som ho do top trojky dokumentárnych fotografov na svete (s presahom do fotožurnalizmu), keďže je schopný spraviť vynikajúce a silné výrazové fotografie v krátkom čase bez štylizácií. Antonín Kratochvíl alebo Paolo Pellegrin fotia viac intutívne a do svetelných výjavov. Tiež sú výborní. Na opačnej strane spektra sa potom pohybuje napríklad Jacob Sobol s expresívnym osobným dokumentom a veľakrát štylizovanými zábermi.

Si ekonóm pracujúci od rána do večera v sterilnom prostredí. Pozerám na tvoje fotografie a vidím v nich rôzne odkazy na výtvarné umenie. Povedz mi o tom niečo viac.

Rodičov mám výtvarníkov a pravdepodobne (dúfam) som absorboval nejaké výtvarné cítenie. Aj v dokumentárnej fotke je pre mňa vrchol dokonalosti výborná fotografia, ktorá je aj výtvarná.

V krátkom čase si  dostal cenu „Zlaté oko“ na Czech Press Photo. Znamená to vôbec niečo?

Veľmi si vážim a cením, že sa mi podarilo uspieť v Čechách, navyše s mojim obľúbeným fotografom Antonínom Kratochvílom v porote. Zároveň to beriem ako oficiálne potvrdenie mojej práce. Na druhej strane, nefotím pre ceny, nekladiem momentálne ani dôraz na nejaký “FB marketing“. Fotím, pretože ma to baví a mám fotku naozaj rád.

Peter Dobiš (*1983) žije a pôsobí v Bratislave. Zameriava sa na sociálne témy a ľudí žijúcich na periférii spoločnosti. V roku 2013 absolvoval intenzívny workshop s Matúšom Zajacom. V roku 2015 získal prestížne štipendium „Ernesto Bazan Scholarship“ a sériu z dlhodobého projektu o Bratislavskej periférii uverejnil britsky denník The Guardian. V roku 2016 vyhral Zlaté oko na Czech Press Photo v kategórii „Problémy dnešnej doby“.

Život na okraji – Peter Dobiš

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web