© Martin Martinček, SNG

Vďaka, pán Martin Martinček

Vďaka, pán Stieglitz, pán Steichen a ďalší, ktorí ste verili, že fotografia nepotrebuje parazitovať na maliarstve a má potenciál byť svojbytným umením. Vďaka, pán Ružička, ktorý ste na začiatku 20-tych rokoch 20. storočia priniesli myšlienku o čistej fotografii do Československa. Vďaka, pán Henri-Cartier Bresson, ktorý ste svojou snahou zasiahnuť podstatu skutočnosti, vysvetľovať človeka človeku, ovplyvnili mnohých. Vďaka, pán Martin Martinček.

Doba sa zmenila. Mení sa prostredie, technika, pohľady, ľudia. Čo však význam dokumentárnej fotografie? Zmysel prenikať pod povrch, objavovať skryté väzby, skúmať vzťahy v spoločnosti, kriticky nazerať na svet. Mať v sebe „punctum“, tajomné mrazenie. Aj o sto rokov. Iba pritvrdzovanie postupnej vyprahlosti súčasnej spoločnosti bez autorskej originality, názoru, považujem za vykrádanie toho, prečo vlastne fotografia vznikla.

„Počul som mladého fotografa, že niet dôvodu vážiť si starých fotografov. Nemám nič proti jeho presvedčeniu. Ja, starý fotograf, bol som aj mladým fotografom. Ale je veľká otázka, či on, mladý fotograf, bude aj starým fotografom.“ [1]

Súčasná slovenská fotografia neinklinuje k odkazu klasického dokumentu. V tvorbe fotografov prevládajú výtvarné a konceptuálne tendencie, poprípade subjektívne ladené dokumentárne cykly. Nie je ľahké vytvoriť dokumentárnu sériu, ktorá by nebola len záznamom pár dňového fotenia, ale dialógom medzi fotografom a fotografovaným. Presahovala hrané emócie a odhaľovala hĺbku človeka s jeho osudom. Stala sa stopou, pamäťou.

U Martina Martinčeka to nebolo len vecou zručnosti a talentu. Jeho tvorba, bez rozdielu žánru, ukrýva dôležitý odkaz pre každého fotografa. Pokoru. Ako sám povedal: „Mať ako umelec vieru v seba znamená veriť, že to, čo som vytvoril, môžem sám, alebo iný urobiť aj lepšie. Len takto sa nestane viera vo vlastné schopnosti obmenou namyslenosti.“ [1] Svoje fotografie si doslova trpezlivo vykráčal. Po ponížení (v 50-tych rokoch 20. storočia musel nútene opustiť Bratislavu), nezanevrel na človeka. Ľudským fotografickým prístupom dokázal vytvoriť rozsiahle dielo – pamäť o svojom rodnom Liptove, o krajine a ľuďoch, ktoré nám ani dnes nemá byť prečo cudzie. Nemusíme žiť v horách, aby sme jeho fotografiám porozumeli.

Výtvarník Ján Hrnčiarik, ktorý pravidelne navštevoval Martinčekovcov, vyzdvihol veľký prínos pani manželky Ester Šimerovej – Martinčekovej (významnej maliarky), ktorá manželovi tvrdo korigovala každý výber a pritom sama sa inšpirovala jeho fotografiami. Na výstave „Hommage Martinovi Martinčekovi“, ktorú pripravil Dom fotografie pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej v roku 2013 pri príležitosti stého narodenia MM, v texte ku svojej fotografii píše: „Dodnes neviem, kto ma viac ovplyvnil, či obrazy v ateliéri, fotografie Martinčeka, či príbehy o ľuďoch, ktorých fotil, či rozhovory o umení s pani Ester.“

 

[1] Citáty – Ako sa krúti svet, Martin Martinček; Marián Pauer, Vydavateľstvo: Slovart, 2006.

Ilustračná fotografia – SNG, webumenia.sk.