Farebna-fotografia-koniec

Farebná fotografia – rozprávka so stále nešťastným koncom

Kto by nechcel byť hodnotný jedinec a vysoko hodnotený vážený umelec, kto by nechcel mať titul uznávaného tvorcu či nebodaj oblastného veliteľa, že áno. Pre tieto človečenské snahy sa mnoho degraduje vynakladaním slabej úrovne práce do kvality. Vznikajú preto nové trendy. Valcovať, dokonca s pocitom profesionála, podľa akejsi nezmyselnej šablóny, všetko do radu. Obdobne valcujeme fotografiu pluginovou farbou alebo v hre na istotu ju zničíme prevedením do čiernobiela. Ale prečo? Má to byť umenie začiatku storočia, pretože sa kýmsi stanovil akýsi smer? Umenie hľadá hodnotu úplne niekde inde a isto nie v lenivosti v podobe obrazového kopírovania, až priam vykrádania a masívneho počítačového klikania. Pozrime sa na rozhovor s Tiborom Huszárom, čo o umení úprimne povedal. Kultúra národa aj prostredníctvom umenia prezentuje daný štát, prezentuje osobnosti a mysliacich ľudí v ňom. Nerobme si pred svetom hanbu, nerobme z každého snaživca o fotografiu hneď ikonu tohto umenia. Selekcia musí byť budúcnosťou prísna. Farebná fotografia si zaslúži poctu v zobrazovacom odvetví, farebná dokumentárna fotografia neustále hľadá prvotriednych autorov.

Nadvláda digitálnych čipov je aj prefíkaná marketingová záležitosť, ktorej predchádza neustály dobre platený výskum. Digitálne vyostrenie do nášho oka prinieslo lahodu obecenstvu najmä televíznych obrazoviek s vysokým rozlíšením. Všetko je naozaj dokonale ostré a výrazne farebné. Mnohé oči sa šťastne popasú ako čiernobiela koza z tmavej šopy vypustená po roku na zelenom trávniku počas slnečného dňa. Autori, snažiaci sa fotografovať, sú zameraní viac na záverečné obývačkové úpravy ako na zobrazovaný obsah s kvalitou a aj s odkazom v dokumentárnej tvorbe, ktorý je jej podstatou. Zamerali sa na farebné prehnane vyostrené kontrasty viac ako na originálnu myšlienku fotografie. Z istého zbabelého dôvodu sa mnohí značne interesujú na prevody farby do čiernobiela, s preklopením pomocou pluginov, napodobujúc tak výsledok klasického procesu vyvolaných filmov úspešnej značky. Farebne alebo monochromaticky sa tváriace snímky dokonca výrazne svetelne manipulujú s presvedčením, že obdobne sa tak konalo aj predtým v tmavej komore. Fotografie starých majstrov svojej práce však v sebe nesú iný pocit a význam. Vo farbe by mala platiť stará známa veta: V jednoduchosti je krása. Ale tú jednoduchosť v snímku nič nerušiacej farby a od toho závislej kompozície, ako aj témy samotnej, je namáhavé zachytiť. Bude to naozaj náročné, kým sa práca bude neustále sústrediť na počítačové spracovanie nepremyslenej kvantity výstupov.

Myslime pri vizuálnej tvorbe fotografie aj farebným videním. Farba je objektívne potešiteľný zjav, ktorým sa dá ukázať pravosť a vzácnosť fotografie, ako aj osobnosť i originalita fotografujúceho človeka. Ani v populárnom monochromatickom videní priamo cez hľadáčik nie každý je odborníkom. A tak potreba prirodzene farebne vidieť zmysel snímku, pred samotným stlačením spúšte, je značná nevyhnutnosť. Vedzme, že časom bude farebné prevedenie žiadané, tak ako historické fotografie analógových začiatkov, kedy chceme badať farebnú predstavu výzoru ľudí a ich vecí vtedajšej doby.

Alex Webb, ako street fotograf, ale v podstate aj dokumentarista, prezentuje farbu dlhodobo. V jeho fotografiách vidieť farebne nerušivú kompozíciu, prirodzený dej, celkovú plnosť snímku, viditeľnú rozihranosť postáv, jasné svetlá a tiene.
V archíve tvorby svojského expresívneho dokumentu vo farebných sériách je možné objaviť meno Ilias Georgiadis. Naturálny, sťaby živočíšny spôsob spracovania témy života dáva sympaticky vyniknúť spomínanej kompletnej jednoduchosti farebného zobrazenia.
Neskutočne vzácnym sociálnym dokumentaristom je Boris Mikhailov. Prezentácia jeho človeka je priama. Autor sa absolútne na nič nehrá, zobrazuje farebné človečenstvo v už teraz málo vídanej podobe. Fotografie sú skvostné a úplne bez urážky.

Istý lukratívny softvér, generál medzi všetkými, je priam drogou súčasnej fotografie. Bez farebných, ale aj čiernobielych pluginov a rôznych automatických doplnkov mnohí nevedia vytvoriť fotografiu v nevinnej podobe s dôrazom na jej tematický obsah. Postprocesová úprava má fotografiu pohladiť a nie zošrotovať. Práve pri finalizácii výstupov sa ukáže veľakrát pravá tvár povahy a skutočný úmysel autora. Konzumovať ústredného veliteľa softvérovej tvorby bez uvedomenia si vlastnej mysliacej existencie a jej pridanej hodnoty činorodosti, je neuvedomelý ťah do špinavého blata.

Veď napríklad aj mobilné zariadenia s mini-šošovkami je neradno zneužívať, avšak, deje sa tak často. Mobil miestami nešťastne nahrádza snahy poctivého dokumentaristu. Mobil prináša farebnú rozkoš v podobe jednoduchých automaticky rýchlych úprav. Toto zariadenie však prezentuje viac výhovorky, lenivosť a lacnotu.

Celková prezentácia farby je mizerná. Je náročné objaviť autorov originálne vnímajúcich farebné prevedenie dokumentárnej fotografie, tobôž dlhodobej série. Tunajšie momentálne prezentujúce výstupy sú úletom využívania farebných softvérových pluginov. Sú to väčšinou rýchle výstupy realizované v krátkom čase. Vytvára sa nová kategória, ktorá je viac výhovorka ako naozaj vzácna novosť. Subjektívne či konceptuálne pomenovania sú neprijateľné bez reálneho vysvetlenia kultúrnej významnosti. Fotografovanie statických polôh ľudí so žurnalistickou zárukou, či farebné zátišia významných miest aktuálneho diania, alebo využitie blesku vo farebnej prezentácii, to všetko vyžaduje prejav osobitej zručnosti ako aj talentu a nie bezohľadné snahy o úspech za každú cenu . Charakter digitálnej uhladenosti a krásoty v dokumente, ktorý sa má považovať za hypermoderné dokumentárne umenie, sa veľakrát stáva autorovou ironickou urážkou pozemského života. Výborná farebná dokumentárna fotografia prezentovanou iróniou byť v žiadnom prípade nemá.

Novodobá digitálna chuť tvorby obrázkov kompletne pobláznila celú planétu. Pravidlá zmyslu a serióznosti týchto činov sa budú formovať ešte nejakú tú dekádu. Ľudia sú rozmaznaní akýmsi výzorovo čistým farebným prevedením, nedokážu oceniť pravú a stále živú dokumentárnu fotografiu. A preto, farebná dokumentárna fotografia má pred sebou náročnú cestu chápania jej neznásilnenej výtvarnej podoby.

Každý úkon súčasnosti môže vyvolať reakciu v budúcnosti. Ľudia sa budú vidieť ako umelci, a pritom opak bude pravdou. Pozor, prichádza generácia fotografickej degenerácie.