„Sú fotografie, ktoré som nikdy nezverejnil.“ – rozhovor Barbory Zajačkovej s Martinom Bandžákom

Martin Bandžák väčšinu svojho času venuje humanitárnej činnosti v organizácii MAGNA, ktorú založil spolu s Denisou Augustínovou. Žije v Kambodži, odkiaľ cestuje do destinácií ako Libanon, Južný Sudán či Nikaragua. Pri svojej poslednej návšteve Slovenska pre dofoto.sk poskytol rozhovor. O Kambodži, o svojich fotografických snoch. Ako sa vyjadruje bez slov, cez fotografiu.

Na Slovensko chodievaš počas bežného roka pomerne často, hoci len na pár dní. Kde na svete je to miesto, ktoré považuješ za svoj domov?

Je to Kambodža, žijem tam. Odtiaľ prichádzam na Slovensko a odchádzam na rôzne iné misie či fotografické pobyty. Zo Slovenska teraz mierim na pár dní do Libanonu.

Aké máš plány v súvislosti s novým rokom?

Nie som typ človeka, ktorý by zásadne riešil, že starý rok odišiel a nový niečo zásadné prinesie, to nie. Ale plány mám. Aj čo sa týka fotografie. Vo fotke ako takej mám obrovskú slobodu a to je pri mojej fotografickej tvorbe niečo nezaplatiteľné. Môžem si fotiť, čo len chcem. Či už sú to moje vlastné projekty, alebo projekty, ktoré robím pre organizáciu. Bez časových hraníc. Nie som skrátka ničím a nikým zviazaný. A preto aj moje plány sú prepojené s tým, ako bude bežať rok. Momentálne som veľmi aktívny v sýrskej kríze, snažím sa dostať bližšie k tomu konfliktu a budem sa mu určite venovať hlbšie aj z fotografického hľadiska.

Sýrsky konflikt, Sýria. Ako to tam teraz vyzerá?

Sýria sa nezmenila. Bombarduje sa tam stále. Celá krajina je rozbitá. Okolité krajiny sú zase plné utečencov. V rámci organizácie Magna pôsobíme priamo v Sýrii, Iraku a Libanone, kde letím aj teraz, a kde sa často vraciam. Pre mňa osobne je tam zaujímavé sledovať životy tamojších obyvateľov na hraniciach. Nežijú totiž nejako koncentrovane v usadlostiach. Nie je to ako napríklad v Jordánsku, kde máš milión ľudí na jednom mieste. V Libanone sú ľudia v malých skupinkách, žijú tam aj päť rokov. Sú tam celé rodiny pokope, v úbohých podmienkach tam vyrastajú  deti. Čo je zaujímavé, keď sa ich spýtam, odkiaľ pochádzajú, ukážu mi, že tam, spoza toho kopca. A ak sa ich spýtam, či tam niekedy boli, odpovedia, že nie. Na otázku, ako vyzerá tvoja krajina, odpovedia, že je to taká krajina, kde nie je svetlo. Je to veľmi silné. Cez deti sa pomocou fotografie dá povedať veľa príbehov.

V roku 2010 si za fotografiu zraneného haitského dievčaťa uprene hladiaceho do objektívu získal ocenenie v súťaži Czech Press Photo. Ako berieš tieto súťaže, ich priebeh, hodnotenie, čo pre teba ako autora takéto ceny znamenajú?

Po prvý raz som poslal svoju fotografiu do súťaže Czech Press Photo, myslím v roku 2003. A získal som cenu. Potom v roku 2010, tiež úspešne. Následne zakaždým, keď som fotku poslal, bola ocenená. Všetky cykly, ktoré do súťaží posielam, sú prepojené s humanitárnou činnosťou, ktorej sa venujem. Úprimne sa z toho teším. A to nielen preto, že tam príde to uznanie. Okrem samotnej fotky sa môže rozprávať aj o téme, ktorú zobrazuje, aj v spojení s Magnou, čím to ľuďom mnohé priblíži, rozšíri rozmer. Presne ako o Haiti. Zemetrasenie sa tam stalo na začiatku roka (2010 pozn. red.), fotka vyhrala na jeho konci. Boli toho vtedy plné médiá, či už na Slovensku, alebo v Čechách. Téma bola živá.

Myslíš si, že súťaže ako World Press Photo, Czech a Slovak Press Photo sa v istom zmysle dajú považovať za akési meradlo kvality fotografie, jej autorov? Že porotou určení víťazi odrážajú aj úroveň fotografie dnešnej doby?

Sú to všetko súťaže ako každé iné. Je to na rozhodnutí porotcov. Je to ich subjektívny názor, ktorý im nikto neberie. To, ako je každý rok porota vyskladaná a aký je ich názor na fotografiu, také sú aj víťazné fotografie. Bolo tomu tak aj pri World Press Photo, keď bol šéfom poroty Gary Knight, ktorého mám veľmi rád a vnímam ho zároveň aj ako učiteľa fotografie. Tri roky dozadu, keď šéfoval porote World Press Photo, bol ten výber úplne odlišný ako po iné roky. Ide teda aj o to, že ak na čele poroty sedí človek, ktorého fotka mi je blízka, aj víťazné sa mi páčia viac. Je to prirodzené. Posudzovať to, či fotograf v danom roku bol skutočne najlepší, je hlúposť.

Pred svojím odchodom do zahraničia si na Slovensku študoval žurnalistiku, no nedokončil si ju. Neľutuješ to?

Odišiel som a nepovažoval som ďalej za dôležité rozdeľovať svoj čas medzi štúdiom a skúsenosťami, ktoré som získaval prácou vonku. Dialo sa to prirodzene. Vracať sa sem kvôli škole sa mi nezdalo také dôležité, aby som to dokončil.

Čo ťa napokon pritiahlo k dokumentárnej fotografii?

Môj otec sa amatérsky venoval fotografii. Vyvolával fotky a niekedy mi o tom rozprával. Mal staré fotoaparáty a keď som mal nejakých desať rokov, dal mi Pentax, s ktorým som sa hrával. Ale to vtedy nebolo ešte ono. Prišlo to ku mne, až keď som mal nejakých 19-20 rokov. Vtedy som sa rozhodol, že by som to chcel robiť, že ma to baví. Lákalo ma cestovať, navštevovať rôzne kúty sveta, prinášať svedectvá, byť toho sám svedkom a zároveň sa cez fotku vyjadrovať. Fotografia je pre mňa spôsob, ako sa vyjadrujem. Neskôr som sa veľakrát stretol s Karolom Kállayom, ktorého som rád počúval. Bol to pre mňa jeden veľmi vzdelaný človek. Rozprávali sme sa o tom, čo sa dá vyjadriť cez fotku a v zásade ma určitým spôsobom na začiatku nasmeroval. Vtedy ma to veľmi chytilo a fotografia ostala mojim spôsobom vyjadrovania sa.

Ak poviem „bandžákova fotka“. Čo najviac ovplyvnilo tvoj osobný fotografický rukopis? Ako si sa vyprofiloval do podoby, v ktorej ťa poznáme dnes?

Sledujem súčasnú fotografiu. Baví ma. Mám svojich obľúbených autorov, ktorí sa menia v čase, ktorými sa inšpirujem a s ktorými sa aj osobne poznám. Rozprávame sa spolu o fotke. Ale nie je to len o fotke ako takej, ale najmä o spôsobe, akým sa dané informácie podajú. Fotografia by nemala byť prvoplánová, páči sa mi, že fotka nemusí mať, a dokonca by častokrát ani nemala mať, popis. Fotka má byť pre každého niečím iným. Sám neviem posúdiť, či mám vyhranený rukopis, pretože moja tvorba je rozmanitá. Napríklad od roku 2010 som nejaké tri alebo štyri roky fotil len iPhonom a tam je ten rukopis iný.

Od obdobia, kedy si s fotografiou profesionálne začínal, už uplynul riadny časopriestor – dve dekády, niekoľko krajín a kontinentov. Ako si sa menil v čase a priestore ako fotograf? Kam ťa príbehy, ktorými sa prihováraš prostredníctvom fotografie svetu, vnútorne posunuli?

Je to aj vekom. Vtedy, keď som začínal, ma zaujímali iné veci. Vyjadroval som sa jasnejšie ako dnes. Nie však prvoplánovo. Dnes vo fotke hľadám zákutia. Nechcem povedať hneď všetko na prvú dobu. Ja veľmi nepíšem, preto sa vyjadrujem fotkou. Svojou fotkou chcem preto povedať aj bez popisu to, čo som videl, zažil a čo prežívam. Chcem ňou nasmerovať pozorovateľa. To sa vo mne za tie roky zmenilo asi najviac, tento prístup. Posunul som sa úplne inam.

Narazil si niekedy pri vypätých situáciách na svoje vnútorné hranice, kedy si si sám pre seba povedal, že toto je už príliš, toto jednoducho neodfotografujem? Riskoval si pri vzniku fotografie niekedy doslova svoj krk?

Nie. Takto nerozmýšľam. Ak si v teréne a vidíš veci, ktoré sa dejú, tak ich máš fotografovať. Ak by som si sadol a len to sledoval, načo som potom tam? Druhá vec je, čo z toho zverejniť a ako to vyskladať. Tam sú určité fotografie, ktoré sú pre mňa nezverejniteľné. Možno sú za hranou alebo by odtiahli pozornosť od línie, v ktorej to má byť. Áno, tam mám hranice. Ale povedať si, že toto ja fotiť nebudem, ak sa niečo deje, v takej situácii som zatiaľ nebol. Možno pre niekoho situácie, ktoré som zažil, by boli vypäté, ja ich však vnímam inak. Čo sa týka samotného riskovania života, v tomto som tak zdravo nastavený, že nejdem do extrémneho rizika. Fotka by nemala byť o riskovaní života, hnať sa za každú cenu za senzáciou. Daný problém alebo téma sa dá vykresliť fotkou bez ohrozenia života, na druhej strane to častokrát nevieš ovplyvniť. Nachádzam sa niekedy v momentoch, kedy si uvedomím, že tu nemá zmysel vyťahovať fotoaparát, keď napríklad práve pred tebou niekoho zastrelili. Vtedy máš prirodzený strach pred určitými vecami a ten, kto hovorí, že sa nebojí, to sa mi zdá už za hranou. Bez rozmýšľania.

Ktorá téma, keď ju zachytávaš, ťa fascinuje? Myslím takú, ktorá sa dá nazvať „srdcovkou“.

Nikaragua. Je mi najviac srdcu blízka. Bol som tam veľakrát. Často sa tam vraciam. Do osád, stále na to isté miesto, už od roku 2007. To je čierno-biele, osobné. Sú tam ľudia, ktorých mám nafotených, ako sa vyvíjajú od mojej prvej návštevy až do nedávna. Je to veľmi chudobná oblasť. Je to celé spomalené a náročné zároveň, pretože sa tam veľa toho neudeje. Ale prístup, ktorý k tým ľuďom mám, je práve vďaka tomu, že sa tam už roky vraciam, tá dôvera je extrémna. Osem rokov sme tam prevádzkovali zdravotnú starostlivosť. Tento projekt mám rád. Neviem síce ešte, kam sa posunie a či už nie je uzavretý, ale páči sa mi. Ešte som ho zatiaľ žiadnym spôsobom ani nikde neprezentoval. Ide o veľmi obsiahly projekt.

Najbližšie plány a méty, konkrétna a blízka budúcnosť tvojej fotografie. Prezraď, ako ju vidíš?

Dávam dokopy knihu. Mala by byť nejakým spôsobom vyskladaná z mojich cyklov. Tie sú rôzne. Od Južného Sudánu, počnúc rokom 2008, 2014, 2015. Je tam kopec vecí, ktoré doposiaľ neboli zverejnené, neboli popísané. Množstvo mojich fotiek nesie v sebe veľa osobných ľudských príbehov, o ktorých osobne viem veľa. Pretože u mňa to nie je len o fotke. Je to niekde medzi mnou a humanitárnou pomocou Magny. Zároveň sa v tomto vzťahu nachádzam aj ako fotograf. Nuž a okrem toho ma zaujíma aj sýrska kríza, ktorej sa tiež chcem venovať bližšie fotograficky, vo vnútri Sýrie alebo v okolitých krajinách. Nie je to jednoduché, ale je to téma, ktorá ma naozaj zaujíma.

Často sa nachádzaš v náročných situáciách, kedy si dokonca priamo konfrontovaný so smrťou. Dokážeš sa cez ne vnútorne preklenúť? Dá sa to vôbec?

Neviem to potvrdiť na sto percent, ale myslím si, že keby som bol „len“ fotograf a ocitnem sa v týchto situáciách, tak to asi nedokážem robiť dlhodobo. Ale v tej pozícii, v ktorej sa tam vyskytujem ja, príde vždy aj humanitárna pomoc, ktorú istým spôsobom sám ovplyvňujem a vtedy cítim, že je to ok, že mám mandát tam byť, zotrvať. Zároveň cítim potrebu to zdokumentovať. To, čo mi vnútorne pomáha, aby som sa tam nezbláznil, to je práve o tom, že za mnou stojí pomoc, ktorá tam prichádza. Keby neprichádzala, neviem si to predstaviť.

Aké sú tvoje fotografické výzvy?

Mať viacej času na fotografovanie. To by som bol veru rád. V súčasnosti fotím akoby do šuplíka. A to sa práve spája aj s tým, že ak by som mal viac času, venoval by som sa aj fotografickým témam, ktoré nie sú spojené len s mojimi humanitárnymi aktivitami v organizácii. Mám ambíciu spracovať iné témy, ale tým, že som tam, ma oslovujú úplne iné veci ako fotografa. Vidím ich tam, ale nemám na ne čas. To je môj sen, mať naozaj viac času, aby som z prostredia, kde žijem, priniesol niečo úplne iné. Niečo, čo vidím, ale nemám čas fotograficky spracovať. Nedá sa to v tej spojitosti, v ktorej sa tam nachádzam.

Náš portál dofoto.sk mapuje slovenskú, ale aj svetovú dokumentárnu fotografiu v jej absolútnej podstate. Ako vnímaš súčasnú dokumentárnu fotografiu?

Mám pocit, že fotografom chýba ochota zotrvať v danom prostredí, čo je zároveň škoda, pretože kvalitatívne na to bezpochyby veľa z nich zo Slovenska má. Žiť v danom prostredí alebo sa tam ísť len na chvíľu pozrieť je veľký rozdiel. Žiť v cudzom prostredí dlhodobo, vám otvorí oči a dokážete vidieť a tým pádom aj zdokumentovať veci inak. Nie sú to potom len tie „prvé“ fotky, ktoré vidíte prvé dni… Podrobným a dlhodobým spracovaním danej témy alebo prostredia môžete zaujať, čo môže nejakým spôsobom ovplyvniť verejnú mienku. Viete o tom jednoducho oveľa viac. Rozprávate sa s miestnymi, spoznávate lepšie miesta, čítate miestnu tlač, stretávate na mieste iných fotografov alebo novinárov. Iným pohľadom sa dá vidieť aj vojna. Pretože vojnu nemusíš odfotografovať len vo finále. Povedzme si pravdu, všetci známi dokumentárni fotografi odišli a žili v konfliktných oblastiach bez toho, aby mali zaručený pravidelný príjem. Na Slovensku mám stále pocit, že odísť z toho prostredia na viac ako tri týždne, je stále problém. Osobne stretávam takýchto fotografov, ktorí takto fungujú, 3-4 roky sa venujú jednej téme, ako bola aj arabská jar. Z ktorej vznikla aj úžasná knižka od Moisesa Samana „Discordia“. Obdivujem, ak sa niekto takto vysťahuje alebo na istý čas odsťahuje, či už do Káhiry alebo Bejrútu a funguje v tomto priestore, pobudne tam zopár rokov, fotografuje, publikuje. Vyhovárať sa, že nikto za to neplatí nie je správne. Možno existuje zopár vyvolených, ktorých vysielajú špičkové redakcie sveta. Ide však naozaj len o zopár mien na svete. Myslím si, že tých úspešných fotografov, dobrých a kvalitných je omnoho viacej a nie sú to len tí, ktorí majú zaplatené za reportáže, ale aj tí, ktorí si na to vedia zabezpečiť prostriedky aj inak. Napríklad cez grantové možnosti či spojenia prostredníctvom humanitárnych organizácií, ako je aj Magna, ktoré dajú možnosti a zabezpečia prístup. Nejde o to viac chcieť, ale skôr viac obetovať.

 © Autorské práva vyhradené.

Portrét Matina Bandžáka © John Vink.

Martin Bandžák (*1975) sa narodil v Bratislave. Časť svojho detstva strávil v Zambii, kde jeho rodičia pracovali ako lekári. V roku 2001 spolu s Denisou Augustínovou založil humanitárnu organizáciu MAGNA. Rozbiehal misie v Kambodži, Vietname, Keni, Nikaragui, Mjanmarsku a Južnom Sudáne. Takisto sa zúčastnil humanitárnych misií v Indii, na Haiti a Filipínach. V roku 2008 vydal súbor fotografií o Kambodži – Stratené životy. Dlhodobo sa venuje dokumentárnej fotografii, získal niekoľko ocenení na Czech Press Photo a iných súťažiach. V roku 2008 vydal fotografickú knihu o HIV/AIDS v Kambodži s názvom “Lost Lives”. Je iniciátorom monotematického časopisu “Inside”.

Nikaragua, tehotenstvá mladistvých – Martin Bandžák