Moje prvé stretnutie s fotografiou – Matúš Zajac

Do ôsmej triedy som chodil ešte v časoch totalitného režimu. Vtedy prišiel do školy pán v montérkach a mal u seba zošitok s menami študentov, ktorým nehrozilo vyznamenanie. Doteraz si pamätám tú vetu: „Chlapci, u nás zarobíte na praxi a aj internát dostanete.“ Išlo o školu technického zamerania, odbor stavbár. Keď čítal svoje vytipované mená, kreslil som si zátišie a sníval o ŠUP-ke. V tých časoch som chodil na kresbu a predtým na klavír. U nás doma som nepriamo vnímal špičku „zakázaného“ kultúrneho sveta. Otázka znela, čo ďalej? Nemal som dokonalé známky, skôr sa blížili k nedokonalosti. Vtedy dostal môj starý otec nápad a venoval mi svoj Flexaret so slovami, keď kreslíš, budeš aj dobre fotografovať. Pustil som si u seba v izbe Slayer a očami krájal ten železný krám. Onedlho som sa začal učiť fotografiu na strednej odbornej škole a praxovať v Slovenskej filmovej tvorbe ako asistent u pani Zuzany Mináčovej a kameramana Otta Gayera. V roku 1987 sa mi dostal do rúk Canon EOS 650 a to bol prvý moment, keď ma naozaj fotografovanie ľudí v ich bežnom živote začalo baviť. Navštevoval som pána Koprdu. Býval na prízemí ošarpanej bytovky a v každej izbe mal kopec klietok a voliér s rôznymi papagájmi. Bol to úžasný svet neporiadku, smradu a prvého človeka, ktorý mi umožnil slobodne ho fotografovať. V tých časoch som začal chodiť na rôzne koncerty metalovej besnoty. Viac, ako kapely, ma zaujímala energia fanúšikov. Nastal čas neustáleho fotografovania bez poznania, čo je naozaj dobrá fotografia. Samozrejme, s kamarátmi sme pozerali diela Henriho Cartiera Bressona, či ďalších autorov z Magnumu, ale nerozumel som dobrej fotografii. Bol som primladý a zameraný na svoj svet.

Bolo to úžasné obdobie slobody v neslobodnej krajine, pretože som fotografoval scénu, ktorá si udržovala počas komunizmu svoju slobodu.

Čo však bolo dôležité pre moju fotografiu, bol svet Bratislavských Jazzových Dní. Tam ma nazvali drzým fotografom, pretože som v „pohode“ vybehol na pódium, keď hral Chick Corea či Bobby McFerrin a ďalší velikáni jazzu a funky. Tieto fotografie som vtedy posielal do západonemeckého Burghausenu na celosvetovú súťaž džezových fotografií a porota ich vybrala niekoľkokrát po sebe na výstavy. V tých časoch som sa stal fotografom rôznych kapiel a koncertov, ešte na obaly LP platní a kaziet. Bolo to úžasné obdobie slobody v neslobodnej krajine, pretože som fotografoval scénu, ktorá si udržovala počas komunizmu svoju nezávislosť. Popritom som chodieval na rôzne potulky po krásnej slovenskej krajine, najmä na Oravu a fotografoval obyvateľov na samotách a pastierov. Vtedy vznikla moja hádam najznámejšia fotografia nerozhodného pastiera pred ukrižovaným Kristom, s ovečkami vzďaľujúcimi sa do pastviny. Áno, bol som ovplyvnený textami a svojím životným štýlom. Bolo to moje obdobie kladenia otázok. Táto fotografia sa ocitla vo výbere v Chicagu a odvtedy už dlho funguje na verejnosti. Bola niekoľkokrát vystavovaná doma aj v zahraničí a je to presne tá fotografia, o ktorej sa hovorí, že je prelomová. Vtedy som si to ale vôbec neuvedomoval.

© Matúš Zajac

Blížil sa rok 1989 a s ním aj moja maturitná práca. Vedome som si vybral námet bratislavských námestí a ulíc a každý deň som ich chodil fotografovať. Mal som toľko rôznych dôvodov, ale tým najzásadnejším bola energia a emocionalita vyžarujúca z ľudí. Som hrdý, že som sa stal súčasťou prvej putovnej výstavy z novembrových dní. A ako dopadla maturita? Fotografie mi vymenili za akési dostihy s komentárom: „Ešte nenastal čas.“ Cítil som sa čudne, ale neriešil som to do hĺbky, pretože  negatívy mi nikto nezničil a vedel som o nadčasovosti tejto témy. Vtedy som ako asistent kamery naďalej spolupracoval na krásnych filmoch a učil sa viac o svetle a komunikácii. To bolo moje prvé stretnutie s fotografiou.

Fotografia vpravo – Michel Petrucciani, Bratislavské Jazzové Dni.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web