Josef Koudelka

Je sociálny dokument zastaraný?

Veľmi ma bavia kalkulácie a všemožné snahy definovať rôznymi slovnými hračkami bezobsahové fotografie a vydávať ich za dokumenty. V podstate stačí vymyslieť dáke cudzie slovo a vložiť pred slovo dokument a sme v akomsi novodobom trende. Povrchnosť v digitálnom ošiali 21. storočia spravila z dokumentárnej fotografie hračku, ktorú si ako horúci kameň podhadzujú deti na pieskoviskách.

Vrátim sa trochu späť do čias, keď ešte učili fotografiu ľudia, ktorý nehľadali slovné vsuvky, ale kvalitnú fotografiu. Jedným z nich bol na FAMU profesor Ján Šmok, teoretik, pred ktorým mal rešpekt asi každý talentovaný autor. Niekedy v roku 1996 mi povedal vetu, ktorá ma aj nemilo prekvapila, pretože som bol jeho žiakom: „Tibor Huszár bol šikovný chlapec, ale cigánov už nafotografoval Josef Koudelka“. Oponoval som, že Tibor Huszár má predsa svetovú fotografiu cigánov na kare s fľaškami na stole a takúto výraznú fotografiu z rómskeho prostredia som ešte nevidel. Tu môžem polemizovať aj s ďalšou obľúbenou vetičkou rôznych pedagógov a fotografov, že „dnes už bolo všetko nafotografované“. Na túto dosť povrchne myslenú vetu mám jasnú a stručnú odpoveď. Nebolo! A dokazuje to aj fotografia Tibora Huszára. Kar v rómskej komunite nafotografoval síce aj Josef Koudelka, ale iným spôsobom, a to je dôkaz, že osobnosť sa dokáže pozrieť na podobnú tému úplne iným pohľadom.

V poslednom čase sa stretávam s rečníckou otázkou, za ktorou sa skrýva manipulatívny názor, že sociálny dokument je zastaraný a za zenitom, a preto ho už málokto fotografuje. V tejto veci by som sa chcel oprieť o Andersa Petersena a jeho vetu: „My fotografujeme osobný dokument“. Čo to znamená? Tých spojení s dokumentom je už neúrekom: sociálny, konceptuálny, subjektívny, expresívny či dokonca posthumanistický a zrazu aj osobný? A viete, že mi robí obrovskú radosť, že tento termín vytiahol práve Anders Petersen? Moje fotografie sa ocitli vo výbere práve s Andersom Petersenom a ďalsími fotografmi osobného dokumentu v magazíne P3, vychádzajúcom v Portugalsku.

Anders Petersen, Monographie, Schirmer Mosel, 2013.
Anders Petersen, Monographie, Schirmer Mosel, 2013.

Termíny, ktoré tak na Slovensku rezonujú, demagogicky tlačia dokumentárnu fotografiu do nového šatu konceptuálneho dokumentu. Prečo? Vráťme sa späť k definícii konceptuálneho umenia a k otázke, čo vôbec konceptuálne umenie je a prečo vzniklo. Konceptualizmus vznikol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Vo svojej najstriktnejšej polohe nevytvára hmotné umelecké diela, ale sústreďuje sa na reprezentáciu myšlienky a umelcovho myšlienkového procesu. Na Slovensku ho tvorili autori ako Július Koller, Peter Bartoš, Michal Kern, Stanislav Filko alebo Rudolf Sikora. Ich diela vznikli v čase, keď neexistovala digitálna fotografia a manipulácia s ňou. Myslíte, že tieto osobnosti konceptuálneho umenia by dnes fotografovali črepníky so zvädnutými rastlinkami na televízoroch, alebo ironické obrazce na stenách v domácnostiach? Nie, im nešlo len o fakt, že umelecké dielo vzniká ako výsledok myšlienkového projektu, ale o hĺbku myšlienkového zámeru. Prečo určitá časť kunsthistorikov na Slovensku vytvára v 21. storočí z digitálnej fotografie a obrazového folklóru fenomén nového dokumentu? Na túto otázku je ťažko nájsť odpoveď. Folklór bol u nás zaznamenávaný od prvých pokusov o reportážnu fotografiu, v tom nie je nič nové a pre mňa ani pútavé. Folklorizmus má u nás dlhodobú tradíciu, najrozmanitejšie podoby a zabývané stereotypy. Aby som to celé troška upresnil, všetko záleží na tom, kto je práve pri kormidle a zostreľuje ako z kanóna všetko, čo nezodpovedá preňho zrejme doteraz neobjavenému novému dokumentu, ktorý už dávno nie je nový.

Fenoménom sa stáva aj ďalšia škatuľka – subjektívny dokument. Subjektívny znamená osobný, vychádzajúci zo subjektu, podmienený subjektom, týkajúci sa subjektu, majúci pôvod v subjekte, vlastný subjektu; v druhom, filozofickom význame jestvujúci iba vo vedomí, závislý od vedomia, od subjektu, nemajúci základ, pôvod v objektívnej skutočnosti. Čo znamená potom subjektívny, osobný pohľad na niečo? Autori sociálneho dokumentu nemajú svoj subjektívny, osobný pohľad na danú tému? Majú. Robert Frank, ktorý ukázal ako prvý v knižnej podobe svoj sociálne-kritický pohľad na USA, je dnes označovaný za prvého subjektívneho dokumentaristu. Krásne na tom je, že tak bol označovaný v päťdesiatych rokoch, kedy vznikali tie hlboké fotografie. Pritom Frank bol svojím subjektívnym spôsobom veľkým kritikom spoločnosti a vytvoril sociálnym dokumentom ohromné sociálne dielo. Jeho knižka The Americans, ku ktorej napísal predslov Jack Kerouac, sa ocitla v päťdesiatych rokov v Spojených štátoch v takej kritickej paľbe ako dnes sociálno-kritický dokument na Slovensku. Paradoxne práve tí, čo sa hlásia k Frankovmu dielu, neuznávajú podstatu jeho vzniku, spočívajúcu v kritickom pohľade autora na spoločnosť v danom čase. Subjektívnosť pohľadu je potom čerešničkou na torte Frankových fotografií.

Robert Frank, Looking In: Robert Frank’s The Americans, STEIDL, 2009.
Robert Frank, Looking In: Robert Frank’s The Americans, STEIDL, 2009.

Ďalším fenoménom je tvorba člena agentúry Magnum Martina Parra, ktorého prednášku a prácu v teréne som mal možnosť osobne spoznať. Jeho fotografie na farbu s nádychom anglického humoru, ostro kritizujúce konzumnú spoločnosť, sú spojované s novou fotografiu dnešnej mládeže študujúcej na rôznych školách. Až mi je toho Angličana a famózneho človeka ľúto. Martin Parr svoje najvýraznejšie diela vytváral v osemdesiatych rokoch minulého storočia a stal sa odrazovým mostíkom pre ironikov na Slovensku. Má však slovenský folklór niečo spoločné s anglickým humorom? Nemá!

Ako plynie čas, neustále vznikajú skvelé knižné publikácie autorov, prenikajúcich do drsného sveta sociálneho dokumentu, a to je pre mňa oveľa dôležitejšie, ako stále sa opakujúca fráza, že sociálny dokument je zastaraný.

Josef Koudelka odpovedal na novinársku otázku, či zaraďuje svoju tvorbu do umeleckej fotografie alebo naopak do dokumentárnej fotografie stručnou odpoveďou: Mňa tieto delenia vôbec nezaujímajú, mňa zaujíma len dobrá fotografia.

Fotografia vpravo – © Josef Koudelka, Cikáni, TORST, 2011.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web