© František Tomík - portrét

Fotografia je zviditeľnená pamäť – rozhovor Juraja Mareca s Ferom Tomíkom

František (Fero) Tomík je človek, ktorý ako pedagóg, spolu so svojim kolegami, ovplyvnil na Slovensku celú generáciu fotografických osobností. V amatérskej fotografickej obci je viac známy ako porotca rôznych fotografických súťaží, od súťaže AMFO, regionálnych, krajských až po celoštátne, pričom málokto tuší, čím si prešiel a aký pestrý má život. Absolvent FAMU, kurátor, fotograf, hrdý lokálpatriot Skalice. Fero Tomík je zanietenec s láskavým srdcom, ktorý sa snaží ísť životom potichu a skromne. Náš rozhovor sa rodil počas viacerých stretnutí a niesol sa v duchu spomienok na mladosť a štúdium. Rozprávali sme sa aj o jeho pedagogickom pôsobení, kurátorstve a fotografickej tvorbe.

Študovali ste na pražskej FAMU. Ako ste sa na ňu dostali a ako spomínate na štúdium?

Pracoval som druhý rok v jednom Piešťanskom podniku, keď prišiel za mnou vedúci a povedal: „Tomíčku počúvajte, keď vás to tak baví a stále spomínate, že by ste chceli byť filmárom, vyšiel inzerát, že Krátky film robí konkurz na miesto asistenta kamery. Skúste to, možno sa tam dostanete.“ Podmienkou prijatia boli i fotky. Ja som bol i členom foto klubu v Piešťanoch. Skrátka som to vyskúšal a podarilo sa. V priebehu troch mesiacov som mal nastúpiť ako asistent kamery. Vtedy to bola taká funkcia, viac menej nosenie techniky, čiže nie práca s kamerou, ale skôr pomocník. Ale aj tak to bolo fantastické. Takže som nastúpil a bol som tam tri roky. Prvý rok to bola drina, fyzička, ale bol som pri tom. Bol som pri kamere, ostril som, čistil objektívy kamier, nabíjal batérie. Oňuchal som ateliér aj exteriér so všetkým dobrým aj zlým. Zúčastňoval som sa rôznych fotografických súťaží v časopisoch, napr. v Živote, Kultúrnom živote, Mladej Tvorbe, Smene na Nedeľu, Host do domu, atď. Aj nejaké ceny som pochytal. V Krátkom filme v Bratislave boli so mnou aj Vlado Hološ, Juro Galvánek, Jožo Müller a Pavol Havran. Podmienkou zotrvania v krátkom filme bolo ďalšie štúdium pre všetkých asistentov. Tak som si v októbri podal prihlášku na FAMU. Súčasťou prijímacích pohovorov boli i praktické práce – fotoscenár a voľná tvorba. Na skúškach bola pätnásťčlenná porota a na prvýkrát ma nezobrali. Na druhýkrát to ale vyšlo.

Ktoré osobnosti na FAMU vás najviac ovplyvnili?

V každom prípade profesor Šmok. To bola Osobnosť. Po všetkých stránkach. Provokatér, génius i priateľ. On bol teoretik, pedagóg a veľký človek, ktorý nám vedel dať po papuli, aj nakopať do zadku. Nemaznal sa s nami, ale vedel byť aj otec. Jeho teóriu, ktorú razil, nevedel nikto vyložiť, len on. Bola to takzvaná Teorie zdělování a neskôr ju prednášali aj vo Švajčiarsku. Chodili sme s ním aj na pivo. Raz, po slávnej „FAMáckej“ Mikulášskej oslave, sme s ním kráčali po Karlovom moste. On išiel prvý, zhasínal plynové lampy a povedal, že najmenší, teda ja, ich bude znovu zapínať. Zbadala nás polícia, tak im to vysvetľoval: „S hochama děláme srandu. To jsou mí žáci a já je učím nebát se.“ Honza Šmok otváral aj moju výstavu na Mostovej ulici v Galérii mladých v Bratislave v roku 1971. On bol ochotný ukončiť dovolenku a prísť na vernisáž.

Mám úžasné spomienky aj na profesora Boučka, ktorý nás učil senzitometriu. Režisér Jaromil Jireš bol vedúcim mojej diplomovej práce, ktorej názov bol Ostrosť a neostrosť ako výrazový prostriedok vo fotografii – aj vo filme. Sú scény, keď sa odohráva dej nie v ostrom popredí, ale v pozadí a navzájom spolu komunikujú a to pozadie sa môže stať hlavným leitmotívom. Nafotografoval som napríklad sediacu ženu, ktorá bola rozostrená pred bielym pozadím a do popredia som dal drôtenú pletenú tácku používanú ako podložku na kladenie hrncov s horúcim jedlom. Keď som to spojil, tak vznikol terč a v tom terči bola neostrá postava. To bol môj príspevok k okupácii v roku 1968, keďže človek sa stal terčom. Bolo to skôr v symbolickej rovine. Keď som niesol poslednú variantu mojej diplomovej práce na Barrandov na korektúru pánovi Jirešovi, tak sa v tom najväčšom ateliéri točil film Valerie a týden divů, ktorý on režíroval. Pri jednom komplikovanom zábere mi Jireš hovorí: „A tenhle záber pojedeš ty!“. Bol som pri tom veľmi spotený, ale zvládol som to.

Kameraman pán Motejl nám v prvom ročníku prednášal základy práce s kamerou. Sám pracoval v televízii. Bol k nám veľmi priateľský a pomáhal nám aj s brigádami popri začínajúcom filmovom Štúdiu A, kde on natáčal hudobné programy s populárnymi spevákmi pre televíziu. Robil som mu asistenta kamery. Každá korunka bola dobrá. V relácii vystupovali a spievali Matuška, Kubišová, Gott, Pilarová, Vondráčková a ďalší. To všetko sa točilo na 16 mm film. Keď bol čas, tak som si vždy aj niečo cvakol, mal som so sebou fotoaparát. Tak to bolo aj pri sérii pesničiek s fotografiami spevákov. Boli to krásne šesťdesiate roky.

Ako si spomínate na rok ´68?

So slzami v očiach. Na to sa ťažko a zle spomína. Bol to koniec slobody. My sme bývali v Davli (Praha západ, pozn. red.) počas natáčania filmu Most u Remagenu. Robil som ako asistent kamery v tejto časti filmu. Na letisko v Ruzyni nám začali o polnoci nad hlavami pristávať ťažké lietadlá – bombardéry. Z nich vychádzali tanky a išli na Prahu. Natáčanie filmu u nás tým skončilo. Tri dni bolo stanné právo a Rusi v prvý deň ani nevedeli, kde sa nachádzajú. Boli hladní, v tankoch nič nemali, rozbíjali výklady a brali jedlo. Na nábreží Vltavy stáli tanky a mierili na našu školu. Raz si nás Šmok zavolal k oknu a pýtal sa nás. „Hoši, tak co budete, co by jste jim udělali?“ A my, že keby sme mali pištole, tak ich postrieľame. A on na to: „Blbci! Běž tam se svou milou a ponúkni mu ju. Oni tu budú dlouho. Neboj sa, aj tak mu ju potom ponúkneš, on ti ju přefikne aj tak.“ Tak to bol Šmok. Večný provokatér a večný „optimista“.

Niektorí spolužiaci emigrovali, ale ja som povedal, že tu mám rodičov a po anglicky som nevedel. V tom roku sme mali dostať diplomy, ale ani sa nepromovalo, pretože sa neukončili štátne skúšky. Promovalo sa až v roku 1969. Vtedy promovali aj tí, čo v minulosti za komunizmu nemohli. A tak sme sa tam všetci stretli.

Stretli ste sa aj s Josefom Koudelkom, ktorého fotky z okupácie sa stali legendárnymi?

Josefa Koudelku som poznal už predtým z činoherného klubu, kde bol aj klub filmový. V deň okupácie som ho stretol na Václaváku, spoznal som ho podľa jeho veľkých blond vlasov a okuliarikov. Fotil ako tanky z guľometov strieľajú do Národného múzea. Keď som videl, že jeden tank otáča hlaveň smerom na neho, tak som vyskočil a zhodil ho na zem. Najprv nadával, lebo si myslel, že som Rus. A vtedy nám tá guľometná dávka zahučala nad hlavami. Bolo to strašné. Ľudia jeden gazík prevrátili, vojakom vyzuli čižmy a tie zavesili soche Václava na jeho kopiju. Mám aj takú fotku. Ja som už vtedy tušil, že Koudelka odíde. Jeho fotografie obleteli svet. Stal sa svetovou osobnosťou a vrátil sa až po dvadsiatich rokoch. V Dome umenia v Bratislave mal výstavu, kde sme sa opäť stretli. Pri tej príležitosti mi daroval dve jeho knihy. Jednu s venovaním „Fero, díky za pomoc při unikání Rusům v 1968“ a druhú „Za záchranu života“, tú som podaroval blízkym.

Prečo ste sa z filmu preorientovali na fotografiu?

V roku 1968 som externe pracoval na Barrandove v štábe filmu Most u Remagenu (The Bridge at Remagen, USA 1969, pozn. red.) ako asistent kamery. Neskôr sme s Jirkom Šebánkom a Lacom Déczim robili také undergroundové protikomunistické filmy napr. s názvom – „Jak vajco (syn Laca Décziho, pozn. red.) prepadol pioniersky tábor a zožral im mastený chleba„. Alebo ako Laco Déczi išiel Národnou triedou so štyrmi sliepkami na povrazoch a napodobňoval dámy na prechádzke so psami. To bol veľký cirkus a dnes tomu nikto neuverí. Tieto filmy boli potom premietané v Divadle hudby v programe Laca Décziho „Vernisáž troch obrazov“, ktorý bol predčasne ukončený.

Svoju prvú výstavu fotografií som mal v Jazz klube Reduta na Národnej triede a otváral ju práve Jirka Šebánek, český spisovateľ, scenárista a zakladateľ Divadla Járy Cimrmana. V tom čase pracoval ako kurič. Väčšina disidentov pôsobila v podzemí. Laco Déczi neskôr emigroval, Jirka Šebánek sa etabloval v divadle na Staromestskom námestí v Prahe. K filmu som sa potom už nemohol dostať. Posledné, čo som točil pre Krátky film Praha, pre TV druhý kanál, bol šesťdielny seriál Jazzový herbár, aj keď pôvodne mal mať asi viac dielov. Robil som tam kameru. Natáčalo sa to v reálnych priestoroch a nie oficiálne v ateliéroch ako underground na 16-ku, aby to nebolo tak nápadné. Luděk Hulan, vynikajúci jazzman, napísal scenár a réžiu robil Milan Peer. V každom dieli boli minimálne tri skupiny. Jazzový herbár bol poslaný na festival do Frankfurtu nad Mohanom, vraj to bolo navrhnuté na cenu, ale nikto nevie, kde to skončilo.

Po návrate na Slovensko som mal sľúbenú prácu pri filme, ale z rôznych dôvodov sa to neuskutočnilo. Tri roky som bol nezamestnaný. Zachránil ma riaditeľ Slovenskej národnej galérie pán Hraško, potom ako ma stretol na ulici. Ponúkol mi prácu mimo Bratislavy v rámci SNG, vo Zvolene na zámku, aby som tam vybudoval fotografický ateliér. Tam som pracoval tri roky za základný plat, vtedy asi 800 korún. Reprodukoval som grafiky a fotografoval zbierkové fondy. Boli to krásne roky. V rámci AMFO–FOTO som chodil do porôt fotografických a filmových súťaží. Okrem seminárov a prednášok pre fotografov som realizoval aj niekoľko veľkoplošných monumentálnych fotografických realizácií (v Dome Kultúry v Banskej Bystrici, v Hoteli Zvolen a pod.).

Kedy ste začali vyučovať na SŠUP?

Na SŠUP (Stredná škola umeleckého priemyslu, pozn. red.) som začal pôsobiť po ukončení práce vo Zvolene. V Bratislave som stretol svoju spolužiačku z FAMU Milotu Havránkovú a tá ma oslovila, či tam nechcem učiť, keďže tam už dva roky pôsobila. Prišiel som na konkurz a bol som prijatý.

Takže ste sa stali pedagógom.

Ja som už aj predtým v rámci MDKO v Bratislave bol lektorom pre fotografiu a amatérskych filmárov. Takže isté skúsenosti z tejto oblasti tvorby som mal. Predo mnou na SŠUP vyučovali externe páni Peťovský, Štelinger a Pogram – traja fachmani, ktorým bolo ukončené pôsobenie, čiže ja som ich už na škole nezažil. Pôsobili tam aj páni Sedílek, Absolón, Csáderová, Laufová, Havránková. Absolón bol vedúci oddelenia. Prosto stará klasa! Bol super odborník. Chemikálie sa vážili, nič sa nekupovalo konfekčné, všetko sa „varilo“ klasickým spôsobom. Pán Sedílek mal na starosti reportážnu fotku a pán Absolón viedol oddelenie. Fotili architektúru, krajinu, zátišie alebo reklamu. Dlhé roky to učil naozaj dokonale. Po odchode pánov Absolóna a Sedílka sa podarilo vedeniu školy vytvoriť kolektív mladých pedagógov, absolventov FAMU a iných vysokých škôl. Mali sme veľa výstav, často i zahraničných. Chodili k nám návštevy z Anglicka z Royal College of Art, aj z Francúzska. Na katedre u nás každý robil v tej svojej oblasti, čo mu sedelo. Témy klauzúr navrhovali spoločne všetci vyučujúci odborných predmetov. Čiže ja som si nechal reportáž, Jano Krížik robil grafické úpravy, knihy, ilustrácie, plagáty a Jano Strieš, ktorý nastúpil hneď po základnej vojenskej službe ako čerstvý absolvent FAMU, učil modernú výtvarnú tvorbu. Vlado Vančo učil písmo a grafický dizajn, kaligrafiu. Milota Havranková bola úplne nový vietor a prišla úplne s niečím novým. Robila reklamnú fotografiu kombinovanú s rôznymi technikami vychádzajúcimi z reálnej fotografie. Fotografický negatív a špeciálne fotografické techniky využívala pri tvorbe výsledného artefaktu, často nielen plošného, ale aj priestorového. Neskôr, po jej odchode, ma vedenie školy poverilo vedením oddelenia fotografie. Prijatie nových členov zboru J. Krížika, J. Strieša, V. Zacharovej a absolventa pražskej UMPUM-ky Vlada Vanču prinieslo vysokú kvalitu výučby, čo sa odrazilo i na prezentácii prác študentov foto-oddelenia. Veľkým prínosom bol príchod Vlada Vanču v rámci tvorby a dizajnu písma.

Na SŠUP som pôsobil devätnásť rokov, z toho šestnásť rokov ako vedúci oddelenia. Našimi študentmi boli aj dnes známe mená ako Švolík, Stano, Sedlák, Štrba, Stanko, Fila, Meliš, Brogyani, Hudec, Hojčová, Hojstričová, Pákozdyová, Mecháčková, Chlpík, Vančo a iní. Jedna z mojich zadaných tém bola napríklad ilustrácia modlitby „Otčenáš“. Tóno Stano to urobil úplne geniálne. Dal do vzťahu chlieb a krásu ženy. Tónované fotografie adjustoval ako leporelo formátu A4. Bolo to krásne.

Bol som veľmi dobrý priateľ s Tiborom Huszárom. On ešte keď sa hlásil na FAMU, chodil k nám na SŠUP zisťovať, ako to tam chodí. Neskôr som mu krstil aj jeho predposlednú knihu s názvom Retrospektíva. Ja som všetkých šokoval tým, že som povedal, že je barbarské oblievať takú nádhernú knihu vínom a nech pokrstíme tú knihu minútou ticha. To bolo tak symbolické, keď neskôr zomrel. Bol to úžasný človek.

Boli ste zameraný na reportáž. Čo z nej ste chceli svojim študentom odovzdať?

Hlavné bolo naučiť ich vedieť sa dívať na život okolo seba a byť pohotový a empatický k situáciám. Byť objektívny a citlivý. Nefabulovať, ale prežívať a tvoriť. To je to najťažšie. Mať v hlave, čo idem fotiť. Ide aj o pohotovosť a výber motívu. Lebo je aj reportáž, ktorá je hodinová. Napríklad sme mali cvičenie, prejsť od Baťu dolu Michalskou ulicou a naspäť a fotografovať, čo sme videli. Keď sme sa vrátili, tak sa film vyvolal a ukázali sme si kontakty. A potom som ich nechal, nech si vyberú sami. Nemusela to byť iba Michalská, je jedno kde to bolo, čiže aby si aj oni tvorili témy, nie iba ja. Ja som len dal istý smer.

Venovali ste sa aj dokumentárnej fotografii?

Samozrejme. Ale reportážne cvičenia zadávali aj moji kolegovia v rámci svojho premetu. Témy klauzúr sme navrhovali v kolektíve po dohode. Mojimi témami boli napríklad trhovisko, tenisoví a futbaloví fanúšikovia alebo aj taký 1. máj. Čiže tých udalostí je strašne veľa a mnohé z nich aj náhodné. Podľa mňa som v tomto mal fantáziu a najprv som im povedal tému a keď sa im to nezdalo tak si ju mohli navrhnúť aj sami. Ak boli konkrétne dané, museli zadanie dodržať. Napríklad Ráno na ulici, PRIOR, Dunajské nábrežie, Moja rodina, atď. Moju tému 1. máj robili veľmi radi, lebo nemuseli ísť do sprievodu a niesť transparenty. Získal som na to od vedenia výnimku.

Kedy ste skončili s pôsobením na SŠUP?

Po prevrate v roku 1989 sa prihlásili reštituenti, že sídlime v ich budove a máme odísť. My sme s tým nesúhlasili. Konzervatórium aj Jazyková škola sa ubránili, ale väčšina z nás na protest odišla. Ja som odišiel na Katedru výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty, kde som učil štrnásť rokov. Dnes sa na SŠUP sformovala nová generácia pedagógov a majú aj vynikajúce výsledky. Bolí ma, že vtedajšie vedenie budovu školy neubránilo, na rozdiel od konzervatória. Tie školy boli ako dvojičky a patrili do stredu mesta. Dnes sa vyhýbam ísť okolo tejto chátrajúcej budovy. Jej duša odišla so študentmi.

Ste aj kurátorom.

Ako kurátor som urobil desiatky výstav, od profilových, tematických až po históriu fotografie. V spolupráci s Mestským múzeom v Bratislave som pripravil výstavu k 150-temu výročiu fotografie. Mali sme okrem predmetov z ich zbierok zapožičané aj exponáty z Moravskej Galérie v Brne, aj od pani Fárovej z UMPRUM v Prahe, ako aj od ostatných múzeí, napríklad Židovského múzea v Prahe. Bolo to na profesionálnej úrovni. Potom som robil výstavu „ateliér Kozič“ na Bratislavskom hrade v spolupráci so Slovenským národným múzeom v Bratislave. Použili sme autentické rekvizity so zbierok SNM v Bratislave a vytvorili Kozičov ateliér s autentickými dobovými figúrami a ateliérom. Bola to nádherná výstava. Mám vlastné zbierky, čo som ešte voľakedy kúpil za koruny v bazári v Budapešti a na rôznych burzách. Mám pomerne veľa od Koziča a veľa som aj publikoval. Moja idea je urobiť niekedy výstavu v Americkej ambasáde v Bratislave. To je Kozičov dom, tam mal ateliér a laboratóriá. Bolo to aj významné centrum kultúry v Bratislave. Je to jeden z klenotov starej Bratislavy, ktorej podoby nám zanechal E. N. Kozič.

K čomu inklinujete vo svojej tvorbe?

Mám okruhy, ktoré fotím celý život. Dvadsať rokov som fotil 1. máj až do toho posledného. Od konca päťdesiatych rokov fotografujem moju rodnú Skalicu. Mám zachytené ulice, ktoré už neexistujú. Napríklad dnes už zbúraný rodný dom Františka Kryštofa Veselého alebo premeny krajiny z lúky na paneláky. Ďalším okruhom sú typológie ľudí. Keď som niekde v teréne, idem do parku alebo krčiem a fotím si isté typy ľudí. Nie je to reportáž z krčmy, ani reportáž z mesta. Čiže skôr si budujem takú časovú pamäť. Fotografoval som aj svojich rodičov, až po posledné vydýchnutie.

Otec
Portrét môjho otca ako som ho raz našiel v noci po príchode z Prahy do Skalice spať s hlavou na stole pri 60 W žiarovke. Za krátky čas po tomto mojom zážitku zomrel unavený krutým osudom života.

Pätnásť rokov som fotografoval kaplnky a božie muky po celom Slovensku spolu s akademickým maliarom Emilom Sedlákom. Išlo nám aj o ich históriu. Vždy sme navštívili faru a pýtali sa farára na základe čoho vznikli. Tam, kde boli evanjelici, tam božie muky nenájdete. Bola to asi čisto katolícka iniciatíva. Nakoniec sme objavili, že tie kapličky neboli iba božie muky, ale jednak to boli určité dopravné značky pre procesie. Napríklad na Spiši bolo od jednej kapličky k druhej vždy vidieť. Niektoré však slúžili, ak bolo zlé počasie, aj ako prístrešky, boli tam lavice na prespanie v prípade dažďa. Plnili tým pádom aj určité sociálne funkcie. Mali rôzne tvary, od kruhových po trojuholníkové a niky na všetky strany. Keď začali vznikať jednotné roľnícke družstvá a spájali polia, búrali kapličky, ktoré bývali pri krížových cestách. A teraz nie sú. Pole a lány sa zmenili na automobilky a ja mám teraz v tých lánoch ešte tie kapličky. Bol to koncipovaný dokument a výsledok ťažko komentovať. Dnes sa objavujú nové fenomény. Dnes napríklad nenájdete dobové zábery z niektorých osláv, keďže vtedy na to nik nepamätal. Napr. keď sa kedysi búrali významné staré domy pre výstavbu nových budov, tak celé zastupiteľstvo Bratislavy bolo nastúpené pred budovou a existuje tak fotka všetkých, ktorí podpísali, že súhlasia s jej zbúraním.

Dosť sa orientujete na vieru.

Isteže, lebo som v nej vyrastal a stále verím. Mám dva fotografické okruhy, ktoré sa týkajú viery – božie muky a púte. Púte robím dodnes.

Myslíte si, že vnímanie dokumentárnej fotografie v minulosti a teraz je iné? Na Slovensku sa mnohí fotografi uberajú skôr konceptuálnym smerom.

Život je stále plný tém, otázok i odpovedí. Je mnoho rôznych spôsobov a smerov, akými sa vo fotografii môžeme jej výrazovými prostriedkami vyjadriť o pocitoch v nás a živote okolo, subjektívne aj objektívne. Ja si myslím, že dokumentárna fotografia je o spôsobe zachytenia danej udalosti. Čiže to môže byť ako príbeh, môže to byť ako časozber, ale dôležité je tam to jadro. Musí tam byť nejaká príčina, zámer, nejaký bod, ktorý je možné dosiahnuť a je možné ho interpretovať. To môže byť náhodná udalosť aj inscenovaná akcia. Aj obyčajný zber papiera môže znieť banálne, ale môže to vyznieť celkom zaujímavo. Iná je kategória na objednávku, novinárska fotografia, tam sú isté profesionálne mantinely. Ale akonáhle fotografujem vlastnú tvorbu, nejaký dlhodobý projekt, ktorému sa chcem venovať, aby som sa dopátral princípu, tak to je aj na celý život.

V čom teda spočíva hodnota dokumentárnej fotografie, resp. aký odkaz by mala niesť a akú stopu zanechať?

Dnes je to fotografické myslenie s príchodom digitálnych technológií niekde úplne inde. Všetko sa to posúva do roviny manipulácie. Človek nemá istotu, že je to originál. Ja som bol vždy zástanca živej, reálnej a konkrétnej fotografie.

 „Snažím sa ísť potichu, skromne, skôr s tichým posolstvom ako fanfárami.“

František Tomík (*1941) je umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg. V rokoch 1964 – 1969 študoval na Katedre filmového a televízneho obrazu FAMU v Prahe (odbor filmový a televízny kameraman). Po skončení pôsobil krátko ako kameraman v Krátkom filme v Prahe, kde nakrútil niekoľko krátkych filmov (6-dielny TV seriál Jazzový herbár, 1970 – 1972). Potom pracoval ako fotograf SNG vo Zvolene. Takmer 20 rokov bol pedagógom na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (SŠUP). Medzi jeho žiakov patrili napr. M. Švolík, T. Stano, J. Sedlák a i. Od roku 1993 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, kde prednášal fotografiu na Katedre výtvarnej výchovy (14 rokov). Externe pôsobil pri etablovaní Katedry audiovizuálnych médií na Akadémií umení v Banskej Bystrici niekoľko rokov ako pedagóg. Neskôr externe prednášal v Ústave mediálnej tvorby na Fakulte masmédií Bratislavskej vysokej školy práva. Venuje sa reportážnej, dokumentárnej, výtvarnej a úžitkovej fotografii. Jeho „tichou radosťou“ je história fotografie. Svoju fotografickú tvorbu prezentoval na individuálnych a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí (bývalé ZSSR, Taliansko, Maďarsko, Belgicko atď.). Je dlhoročným spolupracovníkom Národného osvetového centra v oblasti amatérskej fotografie. Teší sa z úspechov svojich študentov, ktorých kedysi učil vyvolávať filmy a fotografie.

Všetky fotografie v článku – © Fero Tomík.

Juraj Marec

Juraj Marec

šéfredaktor a administrátor

dofoto - web