Josef Koudelka

Josef Koudelka – fotografia je buď dobrá, alebo zlá

To, čo sa deje v Prahe za posledný týždeň, nemá v súčasnej fotografii obdobu. Josef Koudelka sa svojím dielom vrátil tam, odkiaľ za rôznych okolností z totalitného režimu odišiel. Rozhodol sa veľkoryso venovať svojej rodnej krajine výber zo svojho životného diela. Oprávnene môže závidieť celý svet.

Na sociálnych sieťach sa okolo Josefa Koudelku vytvorila fotografická mánia selfie a momentiek z vernisáži a rôznych stretnutí. Je až neuveriteľné, ako sa tento inak pre ľudí uzavretý autor momentálne rozžiarený a šťastný otvára. Pravdupovediac, o takýto ošiaľ sa nepostarala ani hokejová legenda Jaromír Jágr.

V Uměleckoprůmyslovém museu v Prahe si môžeme v pokoji vychutnať na počesť autorových osemdesiatin retrospektívnu výstavu Návraty, ktorá obsahuje vyše štyristo fotografií. Ako sám povedal, on ako fotograf rieši fotografiu cez návraty, a až keď je úplne spokojný, hľadá ďalší motív. Táto práca sa úplne vymyká z jeho generácie kolegov z agentúry Magnum Photos. Koudelka nevníma ako prioritu svojho vnímania sveta fotožurnalizmus. Ide mu skôr o estetizujúci obraz v obraze.

Koudelkovo divadlo sa nesie v znamení expresívneho podania s tvrdými čierno-bielymi kontrastnými linkami, prenikajúce do postáv cez psychologický aspekt. Autora nezaujímali herci ako klišé osobnosti na pódiu, ale práve naopak postavy v tom najintímnejšom podaní, v tvrdej tonalite a emocionálnom napätí. Tieto fotografie, popularizujúce expresívny dokument v Japonsku či na severe Európy, akoby vznikali dnes, aj keď Josef Koudelka vníma fotografiu len ako dobrú alebo zlú a rôznorodosť smerov ho nezaujíma.

Cyklus 1968, vytvorený na protestoch proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa, je asi Koudelkova prvá a zároveň posledná fotoreportáž, ktorá mu paradoxne otvorila dvere do svetoznámej agentúry Magnum. Koudelkovo majstrovstvo nespočíva len v rozhodnom okamihu, ale v schopnosti zobraziť práve daný okamih v silne estetizujúcom prevedení v prepracovanej kompozícii, v ktorej ma každý malinký detail svoje úžasné miesto.

Cigáni sa stali asi najvýraznejšími postavami na Koudelkových potulkách svetom. Tieto fotografie videl asi každý fotograf, túžiaci po fotografovaní ľudských bytostí. Úprimnosť a krása sa k nám dostáva z príbytkov, v ktorých sa autor cítil dlhé roky ako doma. Právom sa stali fenoménom Koudelkovho fotografovania. Hlavným znakom sa stala v tomto príbehu pozitívnosť, a ako tvrdil študentom nebohý profesor Šmok: „Cikánov už nefotografujte, nafotografoval ich Josef Koudelka“.

Exily sú subjektívne osobným vnímaním cudzích krajín, v ktorých stačilo Koudelkovi pár trenírok, dve košele, nohavice a kvalitné topánky so spacákom, aby nafotografoval tento výnimočný príbeh cudzinca – emigranta vo svete slobody a demokracie. Fotografoval pre neho najprv neznáme miesta a neznámych ľudí, no neustále sa vracal tam, kde ho to priťahovalo, aby zaznamenal svoje pocity na negatív. Ide asi o najvýraznejšiu esej z autorovej dielne a táto knižka by nemala chýbať v knižnici žiadnemu záujemcovi o fotografiu.

Ruiny sa stali Koudelkovou múzou v poslednom, dlhom období, v ktorom sa rozhodol nefotografovať ľudí. Panoramatické snímky sa vyznačujú precíznosťou a neskutočným citom pre estetiku. Fotografie krajiny, či schátraných pamiatok, ktoré nám tu zanechali minulé generácie, nesú v sebe určité posolstvo, kam speje naša planéta. Ako povedal sám autor, Ruiny vznikajú prirodzene časom, ale aj devastáciou počas vojen a náboženských konfliktov. Na tieto fotografie sa treba pozerať dlhší čas a hľadať v nich silnú myšlienku, pre ktorú vznikli.

Ako mi napísal môj priateľ a žiak, tvorca ilustračných fotografii pre môj blog Ľuboš Dubovský, po stretnutí s Josefom Koudelkom počas výstavy: „Učí ma Huszárov žiak Zajac.“ Koudelka sa usmial a povedal: „Výborne, držím Vám palce a pozdravujem na Slovensko!“

Fotografie v článku – © Ľuboš Dubovský.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web