Matus Zajac - Brusel

Maj oči stále otvorené – blog Matúša Zajaca z výstavy Eyes Wild Open

Áno, takto by som pomenoval svoje pocity z výstavy expresívnych fotografov v Bruseli. Útok na vnemy prenikajúce naším zrakom do vnútra mysle bol tak priamočiaro razantný, že doteraz ma núti premýšľať nad celou koncepciou, ktorá vytvárala na výstave napätie od začiatku do konca. S expresívnym vnímaním prišla ako prvá v krátkej, ale o to intenzívnejšej fotografickej dráhe Diane Arbus svojím hľadaním mentálnej pravdy v zaznamenávaní života rôznorodých excentrických typov mimo majoritnej spoločnosti.

Museum of Botanique sa stalo miestom výstavy, ktorá sa konala pod taktovkou kurátorky Marie Sordat. Výstava s názvom Eyes Wild Open / On a trembling photography bola prierezom tvorby najvýznamnejších autorov od konca päťdesiatych rokov minulého storočia po súčasnosť, doplneným o nádeje expresívneho dokumentu z celého sveta. Na výstave boli najviditeľnejší japonskí fotografi a autori zo severnej Európy, čo je samozrejme predznamenané už historickým kontextom.

Výstavu rozbieha dielo Roberta Franka o Američanoch, ale absolútnym vizuálnym uragánom bola inštalácia priekopníka New Yorskej školy Williama Kleina. Jeho prepracované fotografie nám s nebojácnou otvorenosťou ukazujú pocity vyselektovaných postáv z newyorskej ulice. Áno, práve tie pocity z týchto ľudí ma ohromili, pretože som si uvedomil, kto stál pred objektívom a prečo tam stál. Tu nešlo o momentky, ale naopak o prepracovanosť kompozície s detailami hlavných postáv príbehu. Japonský fotograf Daidō Moriyama sa svojou tvrdou čierno-bielou tonalitou prediera do estetizujúcej grafickosti života v japonských mestách. Otrhané plagáty nám oživuje vo svojich grafických realizáciách. Takuma Nakahira či Miyako Ishiuchi prekvapili inštaláciou na plátne. Toto kino v galérii bolo výnimočným nápadom, pri ktorom vynikli ich prepracované kontrastné fotografie. U japonských autorov nevnímame len daný okamih, ale dielo ako prepracovaný plagát.

Christer Strömholm je typickým severským autorom, z ktorého tvorby sa učili a stále učia ďalší pokračovatelia expresívneho žánru, venovaného sexualite a rôznorodým túžbam aktérov, zobrazených v tých najintímnejších chvíľach. Jeho žiak Anders Petersen posúva intímnu fotografiu ešte ďalej do psychologickej roviny. Petersenovi nestačí len nahota, alebo intimita zúčastnených, on ich musí mať mentálne úplne rozpitvaných. Tieto fotografie boli vrcholom celej inštalácie, ku ktorej som sa neustále vracal. Paulo Nozolino naopak nabúrava estetizmus krásy. Jeho fotografie sú tvrdé a priamo narážajú na skutočnosť nášho bytia.

Asi dvojmetrové zväčšeniny člena agentúry Magnum Antoine d’Agatu návštevníkom galérie doslova vyrážajú dych. Nahota prostitútok v tom najdesivejšom šate a neobmedzenej vizuálnej vulgárnosti je v dnešnom sterilnom svete fotografie taká zašpinená, až brala dych. Autorova expresivita je v ňom samom a preto je na scéne takým jedinečným a originálnym zjavom.

Izraelský mág Michael Ackerman ma utvrdil v jednom – fotografia je naďalej umením! Jeho inštalácia výberu z toho najsilnejšieho, čo doteraz nafotografoval, bola perlou inštalácie. Ackermanova sila sa zdá byť na prvý pohľad vo forme, ale po dlhšom pozorovaní si uvedomíme, že formu prebíja dokonalý obsah niekedy až depresívnych nálad.

Zo strednej generácie by som vyzdvihol diela Arje HyytiäinenAlise Resnik, založené na neobvyklom farebnom podaní jemnocitných tónov. Obe autorky využívajú mentálnu expresivitu náhodných postáv v rôznych podnikoch či príbytkoch. Intimita tu presakuje na povrch a my môžeme v pokoji sledovať, o aký vzájomný vzťah šlo. Turecký fotograf Yusuf Sevinçli inscenuje naopak postavy v neostrom a hrubozrnnom šate, ktorým rozbíja pokojné brehy motívu.

Dánskeho fotografa a člena agentúry Magnum Jacoba Aue Sobola netreba asi nikomu predstavovať. Autor nám svojím jedinečným rukopisom ukázal, v čom je sila jeho manipulácie s postavami. Toto divadelné predstavenie sa nikdy nekončí, stále v ňom objavujeme nové a nové prvky. Áno, jeho technika s bleskom zastavuje niekedy až natvrdo zaznamenávaný okamih preplnený túžbami autora dostať sa až do útrob vzťahov prepletených krehkými a niekedy hrubými dotykmi odhalených tiel.

Výstava ukázala témy expresívnych autorov, v ktorých sa pohybujú ako ryby vo vode. V prvom rade im ide o myšlienku a odkrývanie intímneho sveta. Sexualita sa pre nich stáva samozrejmosťou a niekedy až útokom znetvorených tiel v kŕčoch vlastných žiadostivostí, ale stále v etickej rovine. Do popredia sa derie psychológia a smútok nad živo-mŕtvymi zvieratami v sivočiernom osvite, čo nás núti premýšľať nad ďalším osudom človeka na našej planéte. Výstava nám hovorí aj to, že treba mať oči stále otvorene a neudupávať emocionalitu do seba, ale vypúšťať von cez hľadáčik fotoaparátu. Takto som vnímal diela asi najlepšie poskladanej skupinovej výstavy za posledné roky. Každý, kto si nájde do konca apríla cestu do Bruselu, by mal navštíviť Museum of Botanique.

Všetky fotografie v článku – © Matúš Zajac.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web