Pavol Breier - portret

Rád ocením dobrú fotografiu – interview Juraja Mareca s Pavlom Breierom

Tradičný spôsob život na Orave, pastieri, ktorí celý život strávili na odľahlých lazoch, nomádi putujúci krajinou, osudy jednoduchých ľudí zobrazené bez glorioly a zbytočného hrdinstva. To všetko nájdeme v tvorbe slovenského dokumentárneho fotografa Pavla Breiera. Jeho fotografie sú svedectvom o človeku, ktorý je častokrát materiálne chudobný, ale napriek tomu  si zachováva duševné bohatstvo. 

Minulý rok ste oslavovali menšie životné jubileum. Bilancovali ste ho aj z pohľadu fotografa?

Nie, jubileá nijako nereflektujem.

Mal na vás váš otec, známy lekár a vášnivý fotograf vplyv pri výbere smeru kam sa vo fotografii budete uberať? Konzultovali ste s ním vaše práce?

Otec mal vplyv na to, že som sa vôbec začal zaujímať o fotografiu, vlastne už v detskom veku. K samotnému smeru som sa ale dopracoval sám, malo na to zrejme vplyv hlavne štúdium na FAMU a potom to, k čomu som akosi prirodzene inklinoval.

Pomerne nedávno (2005-2009) ste absolvovali doktorandské štúdium na VŠVU. Čo vás k tomu viedlo?

Bolo to v čase, keď som na VŠVU externe učil dokumentárnu a divadelnú fotografiu. Vzniklo to viacmenej nejako automaticky, keď mi Ján Krížik navrhol, že by som to štúdium u neho mohol absolvovať.

Ako vnímate pozíciu sociálnej dokumentárnej fotografie na Slovensku?

Mám pocit, že okrem samotných tvorcov a pár nadšencov nikoho veľmi nezaujíma. Nie je komerčne atraktívna, v dobe konzumu a povrchnosti ju už mladšie generácie, závislé na rôznych facebookoch, nedokážu vnímať, nie to jej ešte porozumieť. A tak ako za socializmu médiá ukazovali len budovateľské úspechy, teraz sa do nás snažia natlačiť, ako je všetko nádherné, úžasné, ako všetci majú byť spokojní. Tam potom pre nejaké sociálne témy nie je miesto.

Čo pre vás dokumentárna fotografia znamená? Ako by ste ju definovali?

Pre mňa osobne je to to vyjadrenie obrazom zmyslu určitej situácie, pocitu z toho, čo sa udialo.

Dokumentárna fotografia nie je jednoliata a existuje v nej mnoho prúdov a východiskových filozofií. Vnímate túto pestrosť?

Snažím sa sledovať rôzne prúdy vo fotografii, nielen dokumentárnu fotografiu. Pre mňa je ale najbližšia fotografia, ktorá odráža autentickú realitu a zároveň nesie nejaké posolstvo. V prvom rade rád ocením dobrú fotografiu, nejaké škatuľkovanie ma nezaujíma.

Ste známy najmä pre vaše fotografické cykly z Oravy a Tibetu. Vaše fotografie salašníkov sú ťažiskové pre fotografov zaoberajúcich sa touto témou. Je táto séria ešte otvorená, alebo ste ju už uzavreli? Chodíte ešte na salaše?

Na salaše chodím stále, mám tam veľa kamarátov a vždy sa tam dobre cítim. Tradičných salašov je už ale málo, stávajú sa z nich ovčie farmy, kde sa ovce iba pasú a doja, mlieko sa odváža na spracovanie do mliekárenských prevádzok. Snažím sa ešte postihnúť túto zmenu, ktorá smeruje k tomu, že tradičné salašníctvo zrejme zanikne.

Zažili ste a zdokumentovali tradičný život na Orave. Sú na Slovensku ešte miesta, ktoré si zachovali atmosféru a spôsob života, ktorý je prítomný aj na vašich fotografiách?

Všade prišlo k veľkej zmene. Veľa som fotografoval na samotách a lazoch, tie sa už vyľudnili, v lepšom prípade ich zachránili chalupári z miest. Kedysi sa tam gazdovalo, ľudia mali dobytok, kone a obrábali si políčka v okolí. Žilo to tam v lete aj v zime. Tá atmosféra je nenávratne preč, ak máte šťastie, natrafíte sem tam ešte na nejakého zúfalca, ktorý sa tam zabudol. Uvediem príklad aj s tými salašmi. Na Orave mala každá dedina aj niekoľko salašov, teraz na celej Orave tradičné salaše zrátate na prstoch jednej ruky. Zato keď tam prídete na komerčný „salaš“, môžete tam vidieť poníkov, pávy, pštrosov. Aj to má svoju atmosféru, ale kvalitatívne inú.

V cykle Východné Slovensko je zobrazený silný vzťah k viere. Ste veriaci?

Nie som, ale prejavy viery ma zaujímajú a snažím sa ich pochopiť a vyjadriť vo svojich fotografiách. Fotografoval som ich nielen na Slovensku, ale aj pri svojich cestách v Ázii, najmä hinduistické a buddhistické obrady a sviatky v Indii, Nepále, Tibete, Japonsku.

Pri vašich fotografiách cítim istý vplyv Martina Martinčeka. Patrí medzi autorov, z ktorých vychádzate?

Mám rád jeho fotografie, rovnako aj mnohých iných autorov, ale nemyslím si, že by som z neho vychádzal. Snáď sa to môže javiť tým, že prostredie Oravy, kde som najviac fotografoval, sa podobalo Liptovu v jeho cykloch. Ja som sa vždy snažil zachytiť obyčajný život obyčajných ľudí, bez pátosu a bez romantizujúceho heroizovania.

Ako horolezec ste sa zúčastnili výprav do mnohých destinácií. Kde sa vám fotografovalo najťažšie z pohľadu prístupu miestnych obyvateľov?

V ázijských horách, kde som chodil najčastejšie, som väčšinou nemal nijaké problémy. Horali sú všade priateľskí ľudia. Človek samozrejme musí poznať a rešpektovať ich kultúrne zvyklosti, ani pri komunikácii a ani pri fotení nemôžete byť nejaký násilný, agresívny. Snáď v Pakistane si viac držali odstup, ale čím ďalej do hôr, tým menej problémov. Vždy a všade je to o vzájomnej tolerancii.

Čo z fotografie je pre vás to najpodstatnejšie, čo by ste chceli odovzdať svojim študentom?

Aby pochopili, že každá tvorba, nielen fotografická, musí vychádzať z vlastnej osobnosti každého, z jeho poznania, skúseností, a že akékoľvek znásilňovanie sa do nejakej pózy je falošné.

Vaše najbližšie plány?

Tento rok dokončujem nejaké rozrobené projekty a dávam sa dokopy po vlaňajšom úraze. Na nejaké väčšie cesty mi to časovo nevychádza, ale plánujem budúci rok ísť zase fotografovať nomádov do severného Tibetu.

Pavol Breier (*1952) je fotograf, horolezec, cestovateľ a pedagóg. Ťažiskom tvorby je dokument a reportáž, krajina, reklamná a divadelná fotografia. Od konca 70. rokov programovo vytvára cykly z horských oblastí, tematicky zamerané na život ľudí v horách a na veľhorskú prírodu (cykly Orava, Pamír, Himaláje, Tibet). Je autorom, resp. spoluautorom viacerých obrazových publikácií a publikácií a katalógov o výtvarnom umení. Ako pedagóg pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. Je zakladateľom združenia Kailás, kde vedie a organizuje fotografické kurzy a workshopy. Ako horolezec pôsobil v Tatrách, Alpách a v ázijských veľhorách – Kaukaz, Pamír, Ťan–šan, Altaj, Himaláje, pohoria Ďalekého východu (Čerského chrbát).

Všetky fotografie v článku © Pavol Breier.

Juraj Marec

Juraj Marec

šéfredaktor a administrátor

dofoto - web