00_uvodna_workers Aperture 1993_ZM

Sebastião Salgado – Keď je fotografia fotografom

Život zasvätil tvorbe epických čiernobielych snímkov zobrazujúcich genocídu, globálne ľudské migrácie, život robotníkov na ropných poliach, či prácu v baniach. Pravdepodobne posledným veľkým projektom, na ktorý zacielil objektív fotoaparátu, boli nedotknuté miesta na planéte, ktorá je našim domovom. Mnohými označovaný za najlepšieho žijúceho dokumentárneho fotografa, realizmus fotografií Sebastiãa Salgada je svedectvom veľkosti a krásy ľudí, hlbokou náklonnosťou voči nim a zároveň aj pochopením toho, čo znamená byť ženou, mužom, dieťaťom. Salgadovu tvorbu nie je potrebné bližšie predstavovať. Avšak pre jej lepšie pochopenie a tlmočenie je významnou pomôckou poodhalenie detailov z jeho života, teda toho, čo z neho spravilo takého fotografa akým je v súčasnosti.

Od ekonóma k fotografickej profesii

Sebastião Ribeiro Salgado sa narodil ôsmeho februára 1944 ako šieste z ôsmych detí a jediný chlapec na dobytkárskej farme v malom meste Aimorés v Brazílii. Počas jeho detstva bolo toto územie pokryté Atlantickým dažďovým pralesom. V autobiografii From my Land to the Planet Salgado spomína, že všade bola voda, plával v riekach spolu s kajmanmi, jazdil na koni a domov sa vracal až po západe slnka. „Sníval som o tom vidieť ďalej, snažil som sa predstaviť si čo sa nachádza za horizontom.“ Na tomto mieste objavil krásu rozličných odtieňov svetla, ktoré neskôr vstúpili na jeho fotografie.

Ako pätnásťročný odišiel študovať do mesta Vitória, kde dokončil vzdelanie druhého stupňa. Keď mal dvadsať rokov, stretol sedemnásťročnú študentku hudobnej akadémie Léliu, s ktorou začali prejavovať záujem o vtedajšiu politickú situáciu. Sledovali hromadné migrácie obyvateľov z vidieka do miest a registrovali sociálne nerovnosti, ktoré boli Salgadovi dovtedy neznáme. S príchodom industrializácie ľudia, ktorí sa presťahovali do miest, čelili úplne inému životnému štýlu a množstvo z nich upadlo do chudoby. To Salgada priviedlo k členstvu v radikálnejšej skupine Popular Action, ktorá zachovávala kubánske ideály a bola otvorená konfliktu.

V tom čase začal študovať ekonómiu, ktorá mu bola bližšia ako otcova predstava, že zo syna bude farmár alebo právnik. Pätnásteho decembra 1967 získal diplom a o deň na to sa s Léliou zosobášili. Následne sa presťahovali do Sao Paola, kde Salgado pokračoval v magisterskom štúdiu. Mal dvadsaťtri rokov, Lélia dvadsaťjeden. Domovskú krajinu manželia opustili v roku 1969 kvôli účastiam na študentských protestoch a aktom odporu voči brazílskej vojenskej diktatúre. Salgado spomína, že spolu s priateľmi boli absolútne oddaní brániť svoje ideály, čo bolo v tom čase veľmi nebezpečné. Skupina sa rozhodla, že mladší členovia, vrátane Salgada a Lélie by mali opustiť krajinu, aby mohli operovať spoza jej hraníc. Po odchode z Brazílie im bol následne odobratý pas a dôsledkom toho sa nasledujúcich desať rokov nemohli vrátiť z Európy späť domov. Usadili sa v Paríži, kde Salgado pokračoval v štúdiu a získal doktorát z ekonómie. Žijú tu dodnes aj napriek tomu, že sa ich exil po zmene politickej situácii v Brazílii skončil.

„Naša krajina a naše rodiny nám veľmi chýbali. Lélia prišla o svojich rodičov a zanechala v Brazílii sedem bratov a sestier. Počas jedenástich rokov som ani ja nevidel mojich vlastných sedem sestier. Keď sme sa konečne vrátili naspäť do Brazílie, moji rodičia, ktorí boli pred naším odchodom silní a zdraví, zostarli,“ píše Salgado v publikácii From my Land to the Planet. Do Paríža docestovali v auguste 1969. Obdivovali dlhé, nekonečné dni a skoré rána. Avšak s príchodom jesene na nich začala pôsobiť depresia spôsobená smútkom po domove. „Boli sme veľmi mladí a bolo to veľmi ťažké.“

Stačila jedna snímka

Záujem o fotografiu sa u Salgada prebudil s nástupom sedemdesiatych rokov vďaka Lélii, ktorá v rámci štúdia architektúry potrebovala snímky niekoľkých budov. Prvým fotoaparátom, ktorí manželia vlastnili bol Pentax Spotmatic II. V knihe From my Land to the Planet Salgado píše, že o fotografii nevedeli nič, ale už od začiatku tento aparát považovali za fantastický. Prečítali si inštrukcie a začali robiť prvé zábery. V Paríži, na pôde Cité Universitaire, si Salgado následne vytvoril malé fotografické laboratórium a začal zhotovovať fotografie pre študentov, ktoré mu vyniesli menšiu sumu peňazí. Spomína, že keď sa vrhol do fotografovania, bol pripravený skúsiť všetko: akty, šport, portréty. „Jedného dňa, bez uvedomovania si prečo alebo ako, som sa začal sústreďovať na sociálne problémy. V skutočnosti to prišlo úplne prirodzene. Ak sa ma teda niekto pýta ako som sa dostal k sociálnemu dokumentu odpoviem, že je to jednoducho nadviazanie na moju politickú angažovanosť a moje korene.“

V roku 1971, po dokončení doktorandského štúdia, získal prácu pre International Coffee Organization v Londýne. Ako medzinárodný správca spolupracoval so Svetovou bankou a Organizáciou Spojených národov pre jedlo a agrikultúru (FAO). Jeho úlohou bola príprava a financovanie projektov určených na rozvoj ekonomiky v Afrike za účelom vytvorenia agrikultúrnej diverzifikácie. Na africký kontinent zavítal po prvýkrát v roku 1971 a práve vďaka práci ekonóma v tejto krajine znovu objavil svoj raj. Afrika mu v mnohom pripomínala rodnú Brazíliu, z toho dôvodu sa tam vracal tak často, ako to bolo možné.

Počas pracovných ciest do Rwandy, Burundi, Zairu, Kene a Ugandy začal pociťovať radosť, ktorú mu fotografovanie prinášalo. „Jedného dňa som urobil rozhodnutie vzdať sa ekonómie. Bolo to v roku 1973. Mal som 29 rokov a s Léliiným súhlasom som sa rozhodol opustiť sľubnú kariéru, aby som sa stal fotografom na voľnej nohe,“ spomína v knihe From my Land to the Planet. Dobrý plat, krásny byt a športové auto zmizli. Manželia sa presťahovali späť do Paríža a prenajali si izbu, ktorá cez deň slúžila ako laboratórium a v noci ako spálňa. V tom istom roku Salgado vytvoril v spolupráci s CCFD (Katolícky výbor proti hladu a za rozvoj) a Cimade, ekumenickou organizáciou poskytujúcou pomoc a podporu zahraničným migrantom, prvú reportáž o hladom postihnutom Nigeri. „Nebola to príroda, ani tradície, ktoré som chcel nazačiatku ukázať, ale hlad, ktorý postihol týchto ľudí,“ uvádza. CCFD následne využil jeden z jeho snímkov ako plagát ku kampani The planet belongs to everyone. Táto fotografia sa následne objavila v množstve francúzskych kostolov a farských domov. Salgadove reportáže teda ako prvá publikuje kresťanská tlač Christiane, La Vie a Secours Catholique’s Monthly.

Salgado nefotografuje materiálnu chudobu z toho dôvodu, že by sa cítil vinný, ale preto, lebo je súčasťou sveta, z ktorého pochádza.

O tri roky neskôr sa z fotografa na voľnej nohe stáva členom parížskej fotoagentúry Sygma a od roku 1975 začína pracovať pre Gammu. Na tamojšiu atmosféru spomína ako na výnimočne priateľskú. Okrem väčšiny fotografov, ktorá do nej, podobne ako on, vstúpila nedávno, tu bola aj ďalšia skupina skúsenejších kolegov. Raymond Depardon, Marie-Laure de Decker, Hugues Vassal a Floris de Boneville boli na rozdiel od Salgada fotografmi už dlhšiu dobu a podľa jeho slov ho naučili základom profesie.

Počas štvorročného pôsobenia v Gamme sa Salgado pri každej príležitosti snažil dostať naspäť do Afriky. Tieto časté návštevy sa mu nakoniec zúročili. Viac ako štyridsať reportáží, ktoré zhotovil na africkom kontinente v priebehu tridsiatich rokov, mu v roku 2007 umožnili publikovať knihu pod názvom Africa.

„Moja práca nikdy nekončí. Čo ma zaujíma, je produkcia fotografických esejí rozdelených do rôznych reportáží trvajúcich niekoľko rokov. Pracovať na téme do hĺbky počas piatich alebo šiestich rokov, skôr než preskakovať od jedného subjektu k druhému a jedného miesta k ďalšiemu. Jediný spôsob ako možno rozpovedať príbeh, je vrátiť sa na to isté miesto niekoľkokrát,“ uvádza Salgado.

Nominácia do fotoagentúry Magnum Photos prišla v roku 1979 od bývalého kolegu z Gammy, Raymonda Depardona. „Gamma bola pre mňa skvelou školou fotografie, ale Magnum mi ponúkla úžasnú možnosť k rastu,“ píše v publikácii From my Land to the Planet. A tak deväť rokov na to, ako sa začal venovať fotografii, bol prijatý za jej člena, čím si uplatnil nárok na miesto medzi elitnými fotožurnalistami dvadsiateho storočia.

Z fotožurnalistu dokumentaristom

Už v čase nástupu do Magnum Photos mal Salgado vybudované vzťahy s veľkými magazínmi. Prvým projektom, ktorý fotografoval pod záštitou tejto agentúry, bola reportáž z Guyany pre nemecký časopis Geo. Avšak prelomovým v kariére fotožurnalistu bol pre neho až rok 1981, kedy pre New York Times zhotovoval reportáž o prvých sto dňoch vo funkcii vtedajšieho prezidenta Ronalda Reagana.

„30. marca 1981 bol vo Washingtone za denného svetla postrelený prezident Spojených štátov amerických, keď vychádzal z hotela. Bol som tam a začal fotografovať,“ spomína v publikácii From my Land to the Planet. Tento incident zaznamenal ako jediný fotožurnalista prítomný na scéne, čo mu v priebehu niekoľkých sekúnd pomohlo vybudovať meno vo fotožurnalistickej obci. Zábery z toho dňa sa stali kľúčovými spomienkami na atentát a priniesli značnú sumu peňazí do agentúry Magnum, ktorá v tom čase čelila finančným ťažkostiam. Napriek tomu Salgado nechcel byť klasifikovaný ako fotograf pokusu o atentát na hlavu štátu. S tým prišlo rozhodnutie, že tieto zábery už nebudú opätovne publikované.

Aj keď v sedemdesiatych rokoch 20. storočia zaznamenalo veľa členov Magnum Photos úspechy so snímkami publikovanými v magazínoch, začalo množstvo fotografov inklinovať ku knihám a výstavám. Jedným z nich bol aj Salgado, ktorý sa s fotoprojektom Človek v ohrození spolu s ďalšími pokúsil o sofistikovanejšie a vizionárnejšie vysvetlenie svetových udalostí. Ich metóda sa sotva podobala farebným fotografiám kolegov z agentúry, ktorí pracovali pre geografické časopisy. Líšila sa aj od tých, ktorí pracovali s reklamnou fotografiou, alebo zaznamenávali udalosti roka. Z toho dôvodu Salgado považoval za dôležité rozčlenenie do viacerých sekcií, ktoré by zodpovedali špecifickým potrebám rôznych fotografov. Napriek tomu sa myšlienka vytvoriť série produkčných jednotiek v agentúre nestretla so súhlasom.

Dlhoročné členstvo vo fotoagentúre Magnum Photos dalo Salgadovi priestor na realizáciu humánnych projektov a profiláciu osobitného štýlu. Zároveň potvrdilo jeho status vedúceho fotožurnalistu svojej generácie.

V čase, keď začal uvažovať o odchode z agentúry, bol Salgado autorom niekoľkých fotografických kníh a vystavoval snímky v múzeách po celom svete. Magnum odmietla tvorbu jeho nového projektu Migrations, ktorý napokon realizoval s podporou periodík Paris Match, Stern, El País a Life. Pokračujúci nesúhlas s niekoľkými kolegami, kombinovaný s nespokojnosťou v otázke fungovania fotoagentúry, viedol nakoniec podľa Russella Millera k Salgadovej neskoršej rezignácii. V Magnume zotrval pätnásť rokov. Spomína, že jeho pôsobenie vo fotoagentúre bolo povzbudzujúce, ale taktiež veľmi súťaživé. „Stretol som niekoľkých úžasných fotografov, vrátane Ericha Hartmanna, Henri Cartier-Bressona, Erica Lessinga a Georgea Rodgera, ktorí sa stali mojimi priateľmi,“ píše v knihe From my Land to the Planet. A tak v roku 1994 opúšťa Magnum Photos a zakladá spoločne s manželkou Léliou Wanick Salgado svoju vlastnú fotoagentúru Amazonas Images, ktorá sídli na brehoch kanála Saint-Martin v Paríži.

Za menom Salgado stoja dve osoby

Rozhodnutie opustiť prácu ekonóma a namiesto toho zarábať peniaze prostredníctvom fotografie Salgado urobil spolu s manželkou. Tá s ním úzko spolupracuje, tvorí koncept jeho kníh a pôsobí taktiež ako kurátorka jeho fotografií. Spoločne s malým tímom riadi produkciu snímkov od ich vzniku v tmavej komore až po finálny produkt. „Spočiatku sme s Léliou nemali veľa peňazí a nebolo to jednoduché. Avšak výčitky o opustení kariéry v ekonómii som nemal. Nezmenilo sa to ani v priebehu rokov,“ uvádza Salgado v knihe From my Land to the Planet.

Okrem dizajnu a produkcie fotografických projektov manželia venovali niektoré zo snímkov ekologickým alebo humanitárnym organizáciám, ktoré podporujú. Pohľad na popadané stromy, zničenú krajinu, a deštrukciu celých ekosystémov Salgada primäl uvažovať o vytvorení projektu, ktorý by odsúdil znečisťovanie a ničenie lesov. V tom čase prišla Lélia s nápadom opätovne vysadiť stromy na zničenej pôde, ktorú dostali od manželových rodičov. A tak v roku 1990 začali pracovať na obnovení malej časti Atlantického dažďového pralesa v Brazílii, ktorú o osem rokov neskôr premenili na prírodnú rezerváciu a vytvorili Instituto Terra – inštitút, ktorý sa venuje zalesňovaniu, ochrane a environmentálnej výchove. Do tohto projektu vložili väčšinu z finančného príjmu z predaja Salgadových snímkov. S pomocou sponzorov a dobrovoľníkov sa im podarilo vysadiť viac ako dva milióny stromov.

„Lélia je mojím životným spoločníkom, mojím partnerom vo všetkom, pri myšlienkach, projektoch, našej rodine, práci, našich ekologických výpravách. Neviem, kde začínam ja a ona končí,“ píše v publikácii From my Land to the Planet. Ak sa teda meno Salgado stalo ikonickým, stojí za tým Léliina vízia a Sebastiãove videnie.

„Ak nerád čakáš, nemôžeš byť fotografom“

Častokrát sa hovorí, že fotografi sú lovcami snímkov. Trávia dlhý čas sledovaním odvíjajúcej sa hry čakajúc, kedy sa pred nimi odhalí ten správny moment. „Zhotovovanie fotografií je to isté: musíte byť trpezliví a čakať, kým sa niečo stane. Pretože nevyhnutne sa niečo stane,“ uvádza Salgado v knihe From my Land to the Planet. Predtým, ako začal pracovať na fotografickom projekte Genesis, fotografoval len jeden druh. Človeka. V priebehu viac ako štyridsiatich rokov tak vytvoril množstvo kvalitných fotografických esejí a reportáží, ktoré zaznamenávajú príbeh našich čias a meniaceho sa sveta okolo nás. „Niektorí o mne uvažujú ako o fotožurnalistovi. Nie je to pravda. Iní myslia, že som aktivista. Ani to nie je pravda. Jediná pravda je, že fotografia je môj život. Všetky moje snímky korešpondujú s momentami, ktoré som intenzívne zažil. Všetky tieto obrázky existujú pretože život, môj život, ma doviedol k tomu, aby som ich zachytil.“

Fotografie odzrkadľujú osobnosť svojho tvorcu. Nevytvára ich pasívna kamera, ale jednotlivec, ktorý ju drží. Minulosť, myšlienky, duša, ktoré v danom momente vkladá do obrazu pred sebou – to je fotografia.

Fotografie Sebastiãa Salgada (*1944) boli uverejnené v knižných vydaniach pod názvami Other Americas (1986), Sahel: Človek v ohrození (1986), Sahel: Koniec cesty (1988). V priebehu rokov 1986 – 1992 svoju pozornosť sústredil na svet ťažko pracujúceho človeka a vytvoril knihu Workers (1993), Nasledovala ju publikáciu Terra (1997) spolu s medzinárodne uznávanými knihami Migrations (2000) a The Children (2000), ktoré zaznamenávajú globálny fenomén ľudského vysídľovania. V roku 2007 bola publikovaná Afrika. Salgado začal medzitým pracovať na projekte Genesis, ktorý zachytáva krajinu, voľne žijúce živočíchy a ľudské spoločenstvá, ktoré aj naďalej žijú v súlade s tradíciami a kultúrou predkov. V rámci profesie Salgado získal významné fotografické ocenenia vrátane grantu W. Eugena Smitha v humanistickej fotografii, dvojnásobnej nominácie na fotografa roka od Medzinárodného Centra Fotografie v New Yorku, Grand Prix National de la Photographieod francúzskeho ministerstva kultúry, Principe de Asturias – ocenenia za umenie zo Španielska a mnohých ďalších. Okrem toho mu udelili čestné doktoráty z niekoľkých univerzít spolu s členstvom v Americkej akadémii umenia a vied. Od roku 2001 pôsobí ako ambasádor dobrej vôle pre UNICEF. V priebehu rokov spolupracoval aj s ďalšími medzinárodnými humanitárnymi organizáciami ako Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Svetová zdravotnícka organizácie (WHO), Lekári bez hraníc a Amnesty International.

Zdroj: Salgado Sebastião, From my Land to the Planet, Contrasto, 2014.

Fotografie: Sebastião Salgado – Migrations Humanity in Transition, Aperture 2000; Sebastião Salgado – Workers, Aperture 1993; Sebastião Salgado – Terra: Struggle of the Landless, Phaidon 1997.