Martin Parr

Je Martin Parr jediným východiskom slovenského dokumentu?

Pre mladého fotografa so záujmom o dokumentárnu tvorbu je priam nemožné, aby našiel pre splnenie svojho sna v našich končinách vhodné štúdium fotografie. Prečo? Už keď sa pozrieme na výstupy zopár vysokoškolských študentov fotografie, ktorí sa svojimi fotoaparátmi rozhodli zaznamenávať život na vidieku či v mestských metropolách a nechýba im snaha o modernistický výstup, ktorý sa na Slovensku preferuje celé desaťročia, ale vo svete je už na ústupe, je úplne jasné, že sa tu vedome stráca vzťah k sociálnemu dokumentu.

Obhajoba absurdít na povrchu skutočnosti je kolotočom Martina Kollára, na ktorý s radosťou naskakujú ďalšie generácie tých, čo túžia uspieť na poli už preoranom. Samozrejme nemôžu absentovať úderne názvy končiace Slovenskom. Čo iné okrem názvu môže zaujať pár štátnych úradníkov, odklepávajúcich granty pre tento účel?

Kolotoč sa krúti už od deväťdesiatych rokov minulého storočia. Takto zameraná tvorba sa samozrejme prezentuje aj v teoretických predmetoch škôl a vštepuje sa do mysle budúcich pedagógov ako dokumentárna fotografia. Áno, je to jedna malinká súčasť dokumentárnej fotografie, ale kde sú tie ďalšie? Prečo absentujú?

Pár študentov s ukončeným pedagogickým vzdelaním sa túži venovať na stredných školách fotografii, tak si vyberie štyri semestre na škole, ktorej som tiež absolventom, ale pravdu povediac som ju nikdy nechápal ako spôsob dopĺňania vzdelania fotografa. Za tento krátky čas sa im ako do konzervy natlačia s rýchlosťou blesku vedomosti s návodom, o kom sa má učiť a čo je vhodné, aby sa učilo na stredných a iných umeleckých školách. Žiaľ, je to stále o rotáciách pár vyselektovaných mien, pripútaných k sebe ako siamské dvojčatá, ktoré dostali na piedestál dokumentárnej fotografie „neosobnosť“. Absencia historického kontextu a dôležitých mien, ktoré ho vytvárajú, je vedomá, lebo sa pokladá za luxus, alebo nevedomá, lebo dokumentárna fotografia sa chápe ahistoricky.

Sociálny dokument je potlačený a prípadne nahradený absurdnými momentkami, pripomínajúcimi fotoreportáže z folklórnych festivalov a ďalších masových udalostí, kde sa fotograf skryje v mase iných fotografov, prípadne sa spája so samostatnými výstupmi s nekonečným opisom toho, čo z fotografie necítiť. Tento spletenec má svoj význam, pretože sa na verejnosť neustále dostávajú tie isté mená s tými istými motívmi. Vytvára sa trojuholník škola – súťaž – médiá s osobnými prepojeniami. Celé to funguje v jednoduchej, ale účinnej schéme. Samička nakladie vajíčka s tými istými menami a tie robotníci nakladú do stredných škôl a ako porotcovia aj do rôznych súťaží. Z vajíčok sa opäť vyliahnu hybridné tvorčeky, fotografujúce to isté, len horšie, a nakoniec sú všetci spokojní. A načo to vôbec píšem? Pretože učím a prerábanie učiva do správnej podoby širokospektrálnych možností stojí pomerne veľa času a energie. No myslím si, že študenti majú právo dozvedieť sa o dokumentárnej fotografii viac a mať možnosť vybrať si v nej smer, ktorému sa budú venovať.

Martin Parr má obrovský dar anglického „humoristu“ vidieť, čo ostatní nevidia, vrátane absurdných situácií v rôznorodej spoločnosti. Nebojí sa kontaktne snímať snobských ľudkov so zlatými zubmi a fialovými klobúkmi, alebo naopak strednú vrstvu, prepchávajúcu sa polotovarmi na preplnených mestských plážach. Jeho fotografie sú úderné a kritické, a práve to, žiaľ, chýba tým, čo naskakujú na Slovensku na toľkokrát opravovaný kolotoč s hrdzavým základom. Áno, obhájiť sa dá dnes už naozaj všetko, ale dokedy sa tu bude na „stolčeku prestri sa“ porcovať tá istá kaša?

Ako tento stav aspoň trošku zmeniť? Ako ukázať aj inú formu a pestrosť dokumentárnej fotografie? Ako pedagóg vidím, že pár naozaj talentovaných fotografov už začalo raziť dokumentárnej fotografii úplne inú cestu. Robia to s vedomím, že na Slovensku to budú mať ťažké. Vo svete sa im však pomalinky otvárajú dvere, je to pre nich vzácne, ale vedia, že ľady sa nakoniec prelomia. Dokumentárna fotografia je taká pestrá, tak prečo ju neukázať v plnej kráse?

Fotografia vpravo – © Martin Parr, Phaidon 55, 2007.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web