oni-nie-su-dokument

Oni nie sú dokument

Dokumentárna fotografia sa stala významným problémom dnešnej doby. Základom tohto problému je pritom názorové pnutie medzi dokumentárnymi fotografmi a tými, ktorí si len myslia, že do množiny fotodokumentaristov patria. Veľká väčšina tých z generácie 21. storočia, ktorí sa dokumentárnou fotografiou zaoberajú, pritom k fotodokumentu nevie pristúpiť správnym spôsobom, a to najmä bez výhovoriek a zvláštneho strachu z ľudí. A pritom je to práve človečenstvo, ktoré tvorí podstatu sociálnej dokumentárnej fotografie.

Maj oči stále otvorené – blog Matúša Zajaca z výstavy Eyes Wild Open

Poďme ale pekne po poriadku, a to od základného chápania dokumentárnej fotografie. Dokumentárna fotografia, teda fotodokument vzniká ako výsledok dlhodobej individuálnej snahy o vytvorenie fotografickej hodnoty študovanej témy s neskorším prísnym výberom pozoruhodných snímok. Na fotoserveroch sa však v súvislosti s definíciou dokumentárnej fotografie stretávame so zavádzaním. Dokumentárne fotografovanie je vysvetľované ako prirodzená súčasť turistiky, napr. dovolenkové „cvakanie“ pamiatok. A to obzvlášť, ak ste majiteľom vyspelého digitálneho aparátu. Takéto chápanie dokumentárnej fotografie ešte podporujú fotografické súťaže. Tie vo všeobecnosti neponúkajú kvalitu a nepomáhajú laikom pochopiť podstatu skutočného dokumentu, dokumentárna tvorba je práve naopak porotami ignorovaná a do popredia sa kladie napr. tematická séria bez kontaktu človeka v obraze či ľudské figúrky nastúpené na ulici. Ako ďalší príklad môžeme použiť tematicky obľúbené fotografie, na ktorých sú ľudia fotení vo vytapetovaných izbách s dramaticky znejúcim cudzojazyčným pomenovaním opatrovateľky, či veľmi populárny „Kinder dokument“. Aj napriek tomu, že milujeme svoje deti, alebo súcitíme s ťažko pracujúcimi opatrovateľkami, tento typ fotografie nikdy nebude dokumentom, kým myšlienka výpovede takejto témy nenadobudne pravdivú, vizuálne originálnu, morálne vyspelú a historicky jedinečnú podobu.

Nikaragua, tehotenstvá mladistvých – Martin Bandžák

Horšie však je, že autori takýchto „fotodokumentov“ sú často mediálne oslavovaní ako tí, ktorí statočne stáli a fotili priamo v centre diania. Výsledkom však je neustále zamieňanie dokumentácie udalostí s dokumentárnou fotografiou. ‌Prekrúcajú sa dôležité fakty, vznikajú slabé reportáže a produkujú sa rýchle digitálne sekvencie bez zmyslu tvorené od pása. Ak nebodaj niekto vytkne kvalitu či originalitu, dotknutí „dokufotografi“ sa oháňajú poukazovaní na tzv. nový dokument. Nový dokument? Toto pomenovanie sa stáva metaforou bohapustej výhovorky, za ktorou sa skrýva neschopnosť a lenivosť ustráchaného jedinca fotografovať človeka zblízka a na vlastnej koži prežívať konkrétny, citlivý a pravdivý príbeh.

Ide mi o tvorbu fotografie, nie obrázkov – rozhovor Martina Čulíka s Lacom Maďarom

Ako sme však mohli na Slovensku dospieť až k takejto dehonestácii kvalitnej dokumentárnej fotografie? Možno pri snahe produkovať kvalitné dokumentárne fotografie zabúdame na to najdôležitejšie – nič kvalitné nikdy nebolo, nie je a nebude  zadarmo. A to platí aj o dokumentárnej fotografii. Snaha dosiahnuť kvalitu si však vyžaduje správne investovanie svojho pozemského času, získavanie podpory nefalšovaných kolegov a kamarátov, plné chápanie rodiny, pokoru a lásku, úctu k životu a prírode, odvahu a nebojácnosť, zmysel pre umenie a štipku talentu a predovšetkým neustálu chuť učiť sa. A na tomto mieste narážame na ďalší so slovenským paradoxov. Na jednej strane sa totiž našinec často nechce učiť. Učenlivých a vnímavých je pramálo, rozdiel prístupu k vzdelávaniu je markantný medzi študentmi na všetkých vysokých školách. Prevažná časť „fotografického plebsu“ chce dosiahnuť úspech pri čo najmenšej námahe, vzdelávaní sa a progrese. Táto skupina „dokufotografov“ má pred sebou zaužívanú škatuľku, ktorú im ponúka obraz súčasného zlozvykmi prešpikovaného „ľudového“ systému podomového predaja. A tá škatuľka je prevažne plná ľudských chrbtov, nezmyselných zátiší a nehodnotných krajiniek, bleskov „na istotu“, strnulom ateliéri, soft plaginov, plagiátorstva, ľudskej zbabelosti, bezcitnosti, množstva kecov mimo snímanej témy. No je plná aj nadšenia pre každý bezhlavý pokus fotiť, a to bez vnímania momentu v hľadáčiku a plná obrazu obliekania sa na „štýl umelec“ – baretka, okuliariky, šálik, briadka. Z unudených pásových robotníkov či vyštudovaných modeliek humanitných smerov sa tak na Slovensku ľahko stávajú veľkí samozvaní umelci fotografie, fotografie všetkých kategórii – stačí si u nich objednať čo len chcete. Vzdelávať sa (nemysliac len školsky, ale napr. návšteva galérii, štúdium literatúry a autorských kníh, skúmanie fotografovaných tém, otvorená diskusia a rozbor diel, uvážené prijímanie kritiky na svoju tvorbu, otvorená myseľ) vo fotografii absolútne odmietajú a horšie je, že to odmietanie aj s asertívnou hrdosťou hlásajú. Vraj fotografické vzdelanie nepotrebujú, po dvoch rokoch štúdia ovládania zrkadlovky podľa manuálu a rád od kamošov vedia dokonale tvoriť. ‌

Súčasťou spomínanej škatuľky je aj častá samoľúba výhovorka majiteľov fotoaparátov: ja si budem fotiť podľa seba a budem originál, nemusím iných sledovať. A výsledok takéhoto odmietania vzdelania: kultúrna katastrofa. O to paradoxnejšie vyznieva súčasný trend nazývať samých seba druhým Martinčekom či Plickom. Zároveň to dokazuje, že každý chce byť umelcom a aj naši „dokumentárni fotografovia“ chcú byť ako uznaní umelci aj slávni vďaka ich hromadným výstupom, ktoré však často skôr pripomínajú igelitový mor v mori než dokumentárnu fotografiu.

Vďaka, pán Martin Martinček

Školy fotografie sa nových talentov, svojprávnosti a ich otvorenej mysle, pravdepodobne dosť boja. Obzvlášť takých, ktorí by chceli ísť vlastným smerom, a teda proti naprogramovanému trendu kvantity (zavedený finančný normatív na žiaka požaduje početnosť študentov bez prihliadania na prísne hodnotenie kvality ich prezentovaných prác), ktorí ich, okrem grantov, štedro dotuje. Talentovaný študent je zároveň aj dobrým kritikom vzdelávania. Umelecky talentovaný človek odhalí nekvalitný prístup pedagógov, no potenciálna progresívna kritika je pre školu neželaná. S talentovanými žiakmi zároveň býva aj veľa práce. Zabúda sa však, že umenie predstavuje národný kultúrny poklad – bezcitní manažéri materiálovej doby, ktorí sa dostali do vedenia vysokých škôl s umeleckým zameraním, si cenu umenia vôbec nevážia. Aj vďaka chamtivým podnikateľským praktikám VŠ zaznamenáva dokumentárna fotografia v školskom vzdelávaní veľký úpadok, ktorého príčinou je aj zničenie „kvalitných, prakticky skúsených učiteľov dokumentárnej fotografie“. V kombinácii so stále sa viac a viac rozmáhajúcimi worshopmi dokumentárnych fotografov amatérov tak vzniká „vírusová reakcia“. Nastal čas, kedy vážení záujemcovia o dokumentárnu fotografiu vyhľadávajú buď iné školy, individuálne kurzy, konzultácie alebo workshopy u profesionálnych mien, osobností svetového dokumentu.

Veľa fotografických snáh na Slovensku začína a hneď aj končí v bulvári rýchlej bezohľadnej doby. Bohužiaľ, odborné časopisy s relevantnými informáciami číta málokto, svetovo uznávanú tvorbu dokumentárnej fotografie si konzumní ľudia nevážia a vôbec nechápu. Bulvár zakorenil vírusové ochorenie aj do fotografie. Publikované fotografie nie sú hodnotné. Mnohé časopisy čo sa tvária nestranne, no vôbec nestrannými nie sú. Viaceré redakcie sú zaujaté voči „žijúcim osobnostiam“ fotografie a publikujú výstupy svojich známosti s podivne získanými oceneniami (časopisy zvyknú byť sponzormi súťaží), prípadne kupujú za lacno nafotený brak. Drzosťou je snaha netalentovaných fotografov časopisov napodobovať tvorbu uznávaných osobností, takéto snahy končia ako výsmech dokumentárnej fotografie. A tak, mediálne známe časopisy často pôsobia ako podomoví predajcovia tovaru pochybnej kvality.

Eyes Wild Open, four years of work – interview with Marie Sordat by Matúš Zajac

Niekto by mohol namietnuť, že na Slovensku to nemôže byť až tak zlé, veď všeobecná snaha oceniť kvalitnú dokumentárnu fotografiu demonštruje napr. anketa Fotograf roka. Ha, fotograf roka… čo to vlastne znamená? Fotografa roka by mala sprevádzať kultúra úcty a nie kamarátska dohoda, fotograf roka nemôže vystupovať ako klaun. Má to byť celoštátne uznanie za dlhodobý prínos v umení fotografie, pocta ľudskosti a človečenstvu. A nie jednorázovou akciou založenou na bohapusto okatej kamarátskej zaujatosti. Pozrime sa v kontexte fotografa roka za dobrým príkladom k našim západným susedom – na rozdiel od Slovenska má fotograf roka v Českej republike skutočnú dôležitosť. České dokumentárne fotografky Marketa Luskáčová a Libuše Jarcovjáková sú dôkazom kvality fotografie dlhodobého dokumentu, dlhodobej práce a ľudsky vzácne osobnosti.

Fotografie, ktoré neoklamú – Libuše Jarcovjáková

Suma sumárom: Dokumentarista nepredvádza bezduché kreácie s honosnými lež klamlivými kecami, nepíše prekrásne texty o živote nevidiac ich vo výsledku, nevykráda slovne ani netvorí fotografické plagiáty iných autorov, nefotí demonštrantov od brucha „cakom prásk“ skrývajúc sa medzi ostatnými fotiacimi, nevytvára sériu z jednej návštevy osamelej babky na domčeku v lese, nefotí kamošov bleskom od chrbta a v maskách opice, ani výtvarne nepekne poňaté buriny, skrivené kvety v kvetináči a ľudí v jazere nenápadne z brehu či mosta, tobôž nie krajinky s imaginárnymi utečencami a ateliérovo preskenované pasy, ani kamoša voziac sa na tanku na poľnej ceste kde údajne lietali guľky nad hlavami len nedávno, ani babku s igelitkou značky hypermarketu, ktorá nič netušiac ide okolo nemej barikády, ani umelo inštalované bábiky v opustenej jadrovej továrni, žiadne atrapy Jánošíkov, bezduchých bilboardov, nedostavaných domov, ‌vojačikov, čo sa hrajú na druhú svetovú a ironické zosmiešňovanie slovenskej kultúry v podobe rýchlo naflešovaného folklóru nezmyselne na parkovisku, ako aj zosmiešňovanie európskeho problému v podobe husí na diaľnici, ‌dokonca z jednej návštevy sociálneho zariadenia, väznice a pod. je nonsens vydávať knihu dokumentárnej fotografie; dokumentarista nechodí ‌po funuse na miesto činu (konfliktov) hrať sa na záchrancu s nákladmi preplatenými peniazmi charity a snímať zabudnuté zátišia, to je dovolenková turistika; ani komerčný kabaret nie je dokumentárna fotografia citlivo a dlhodobo zaznamenávaneho života subkultúry. Oni skutočne nie sú dokument.

Matky trpezlivosti – Fatemeh Behboudi

Na záver by som už len chcel povedať ironické ďakujem. Vďaka všetkým falošným hráčom na fotografiu, fotografia už nie je ani hobby, fotografovanie sa stalo chorobou. Všetko by bolo v poriadku, keby bolo cítiť jasnú autorskú originalitu po vizuálnej, výtvarnej, emočnej, kompozičnej či obsahovej stránke. Na to však treba otvorenú myseľ, silu osobnosti a pripustiť celoživotné vzdelávanie sa bez predsudkov.

Subkultúry – Matúš Zajac

Kde sa dnes uberá umenie dokumentárnej fotografie, ak ním ešte vôbec je? Kde je serióznosť realizácie fotografovanej myšlienky? Kde je jedinečnosť dokumentárnej tvorby a skutočne nový prínos autorov? Umenie fotografie nie je žiadna direktívne riadená liaheň holubov v národnom parku ZOO.

Žijeme dnes v divné době. Fotografuje snad skoro každý, a přitom je na světě jen pár lidí, kteří o sobě mohou říct, že jsou fotografové, uvažuje Josef Koudelka.

Ilustračná snímka © Martin Čulík.