Anarchia, neistota a zmätok sú neľahké skutočnosti – rozhovor Juraja Mareca so Scottom Typaldosom

Fotograf Scott Typaldos odkrýva temnú stránku liečby ľudských bytostí. Od roku 2010 sa vo svojom dlhodobom projekte Butterflies venuje téme mentálnych ochorení. Jeho fotografie sú priame a úderné ako guľky zacielené priamo do vašej mysle a pôsobia, ako keby medzi fotografom a fotografovaným nebol žiadny odstup. So Scottom sme hovorili o jeho prístupe k tomuto náročnému projektu a o dokumentárnej fotografii ako takej.

Na škole si študoval filmový strih, ale potom si sa zameral na fotografiu. Prečo?

Počas štúdia filmovej tvorby som viac času strávil v tmavej komore alebo fotografovaním, než natáčaním filmov. Keď sa na to spätne pozerám, myslím si, že som fotografiu uprednostnil preto, že mi dala viac slobody a autonómie, aby som vytvoril niečo sám. Mohol som fotografovať bez akejkoľvek závislosti a kedykoľvek som chcel. Nepáčilo sa mi pracovať v tímoch. Filmovanie zahŕňa mnoho plánovania a v týchto dňoch stojí veľa peňazí. Nemal som veľa nápadov pre naráciu. Toto sa odvtedy zmenilo, pretože v súčasnosti mám v hlave veľa príbehov. Študoval som filmovú tvorbu príliš mladý a chýbali mi skúsenosti potrebné na to, aby som prerozprával osobné príbehy. Situácia sa obrátila a v posledných rokoch som vo filmovej tvorbe aktívnejší. Teraz sa cítim zaťažený obmedzením fotografie pri vytváraní komplexných príbehov. Viem, že v súčasnosti sa fotografia pohybuje smerom k príbehom, ale myslím si, že väčšina pokusov sa opiera o triky, ktoré spôsobujú, že nedostatky tohto média sú tým ešte zreteľnejšie.

Čo si myslíš, že by malo byť úlohou dokumentárnej fotografie a prečo si si ju vybral?

Ak sám seba postavím do úlohy dokumentaristu, myslím si, že kľúčovým faktorom bola posadnutosť. Je tu impulz prehĺbiť, vyžmýkať a vyčerpať určitú surovinu prameniacu v skutočnosti. Všimol som si, že moja definícia dokumentárnej fotografie často odporuje jej všeobecnej definícii. Pre mňa, jej úloha v spoločnosti nie je informovať alebo objasňovať stav vecí a má málo spoločné so správami. Nie je to ani forma aktivizmu. Dokumentárna fotografia by sa nemala skrývať za etikou, obhajobou a politikou, aby skryla perverzie alebo nevysvetliteľné nutkania. Opis subjektu, ako to vnímam ja, je dôležitý, či už je kontroverzný, neslušný, neprijateľný alebo amorálny. Čím viac času som strávil dokumentovaním duševných ochorení, tým viac som bol nútený čeliť mojej naivite a povrchnosti. Bol som donútený ozrejmiť svoje úmysly, aby som mohol pokračovať v práci. Najťažším aspektom pochopenia fotografie je to, že pri dokumentovaní často používate ostatných ako zrkadlo a odhaľujete samých seba. Tieto egocentrické tendencie treba skrotiť, pretože je to práve rovnováha v medziľudských vzťahoch, ktorá vašej práci dáva význam.

Zmenila séria In the Back of Beyond [hľadači ropy v Gabone, pozn. red.] prístup k tvojej tvorbe? Napríklad prechod z denníkových zápiskov na dlhodobé projekty?

In the Back of Beyond bol prvý striktný dokument, na ktorom som pracoval. Predtým som používal denníkový spôsob. Oboje súvisí s konfrontáciou s určitými skutočnosťami. Počas mojej cesty do Gabonu som bol po prvýkrát mimo môjho sociálneho a ekonomického prostredia. Tento číry fakt, že sa nachádzate niekde, kde ste byť nemali, upravuje váš emocionálny uhol vnímania reality. Toto bolo esenciálne. Bol som nútený spolupracovať s cudzími ľuďmi a pracovať na tajomných, surrealistických a hlboko citových vzťahoch, ktoré sú nadčasové. Paradoxne, tým, že som čelil prvku, o ktorom som nič nevedel, som našiel nové výrazové prostriedky. Táto práca tiež ukázala, že pre mňa neexistujú podkategórie a fotografické žánre. Fotograf tvoriaci denníkovým spôsobom používa rovnakú perspektívu, má rovnakú túžbu po spojení a túžbu ísť do hĺbky kdekoľvek a kedykoľvek, je tvárou tvár k človeku.

Aký bol tvoj cieľ v Ghane [séria Butterflies I., pozn. red.] vtedy a teraz? Vyvíjajú sa tvoje ciele na základe osobnej skúsenosti?

Odchádzal som do Ghany krátko po zložitom období v mojom živote. Nemal som žiadne plány okrem silnej túžby fotografovať dva predmety – smrť a duševné choroby. Nerobil som žiadny výskum, nič som neplánoval a nemal som ani predstavu o tom, ako by som svoje ciele dosiahol. Zdá sa, že priamo v teréne mi boli hviezdy naklonené a pracoval som, ako by som nemal absolútne nič stratiť. Bolo to veľmi stimulujúce obdobie, hoci dosť intenzívne a vyčerpávajúce. Táto energia položila základy mojej práce na sérii Butterflies. Duševné choroby a ich dysfunkcie ma okamžite zaujali.

Ak porovnám spôsob, akým som pracoval na duševných ochoreniach v minulosti a teraz, tak sa zmenilo veľa aspektov. Najdôležitejší je ten, že v súvislosti s touto témou už nie som naivný. Dekompenzované psychologické stavy už na mňa dojem nerobia. Spočiatku je pozorovanie psychóz mimoriadne provokujúce a znepokojujúcim spôsobom drása vaše nervy. Keď vám v ceste stoja emócie, ste nútení pracovať v intenciách danej choroby a zúčastňovať sa na situácii. Postupom času a skúsenosťou sa mi podarilo získať väčší odstup a prehľad. Vizuálne symboly duševného ochorenia (otvorené šialené oči, podivné postoje tela, grimasy) sú v našej kultúre silne ukotvené. Je pravdou, že existujú, ale najzaujímavejšia časť tohto psychologického chaosu je pri fotografovaní oveľa komplikovanejšia. V súčasnosti obrazy, ktoré ma oslovujú, sú menej priame a vyžadujú si viac precíznosti pri pozorovaní. Stále viac sa zaujímam o motívy ľudí a oveľa menej o fotografické cvičenia. Ako vyplýva z mojich pozorovaní, vytváranie silného obrazu je dnes menej dôležité, ako bolo v minulosti. Aby som to zhrnul, čo sa týka rozdielu medzi začiatkom projektu a dneškom, povedal by som, že som menej romantický, dobrodružný a povrchný. Trvalo mi dlho, kým som pocítil váhu toho, čo som nafotografoval. Nosenie tohto bremena je komplikovanejšie pre moju vlastnú psychológiu, ale umožnilo mi to vyvíjať sa. Skúsenosťou priamo v teréne a pred nezdolnou krutosťou strácate svoje istoty.

Fotografuješ čiernobielo. Chápem, že to pomáha zobraziť psychický stav subjektov oveľa lepšie ako pri použití farieb, ale rozmýšľal si fotografovať aj na farbu?

Farbu používam najmä v experimentálnom kontexte. Pripravujem sa na to, čo príde po Butterflies. Predpokladám, že po tomto projekte už viac nebudem používať čiernobielu, pretože sa v nej cítim príliš komfortne. Butterflies som začal v čiernej a bielej a nenašiel som dosť presvedčivých dôvodov, aby som ho presmeroval na farbu. Nesúhlasím s tým, že čierna a biela pomáha vizualizovať duševné choroby viac ako farebnosť. Myslím si, že farby môžu fungovať, ale môj problém je v ich miešaní. Zdĺhavá práca a vybavovanie vstupu do ústavov neumožňujú veľa experimentovania, keďže dvere ústavov sú zriedka dlho otvorené. Ak ste priveľmi pohrúžení do práce, často tým obťažujete pracovníkov týchto inštitúcií. Potrebujete efektívne využiť svoj čas. Nie je to dobrý moment ani miesto pre zásadný prevrat vášho vizuálneho jazyka. Snažím sa sústrediť sa na ľudí a viem, že technické komplikácie alebo experimenty často stoja v ceste. Techniku musíte ovládať dostatočne na to, aby vás pri fotografovaní nerušila. Posunom do farby by bol môj projekt čerstvejší a novší, ale nie nutne podstatnejší, hlbší alebo zrozumiteľnejší.

Dnes s rastúcim množstvom informácií a správ je ťažké zamerať sa na jednu konkrétnu tému. Zaujíma sa spoločnosť vôbec o problémy iných?

Neviem, o čo sa ľudia zaujímajú. Predpokladám, že by bolo pre mňa ľahké lamentovať nad všeobecným nedostatkom kultúry, nekontrolovaným individualizmom, plytkosťou alebo povrchnosťou, ale viem, že svet je zložitejší ako kedykoľvek predtým. Pokiaľ ide o tému duševných chorôb, mám pocit, že sa o ňu zaujíma, alebo ňou priamo zaoberá veľa ľudí, ale ešte viac je tých, ktorí sa jej boja a chcú, aby tento problém zostal tabu. Niekedy si myslím, že duševná choroba je čierna skrinka obsahujúca najdôležitejšie informácie spoločnosti. Jej existencia nám pripomína nedostatky, ktoré sa inštinktívne pokúšame skryť, aby sme prežili ako civilizácia. Ústavy pre choromyseľných spochybňujú samotnú povahu toho, čo je normálnosť a „duševne zdraví“ ľudia si musia chrániť svoju zraniteľnú štruktúru.

Aké boli tvoje najhoršie a najnáročnejšie emocionálne fotografické zážitky? Fotografovanie série Unsung [miestnosť plná mŕtvych tiel, pozn. red.]?

Nie, Unsung nebol obzvlášť náročný. Mal som päť minút prístup do márnice a všetko som fotografoval v úplnej tme. Bolo to znepokojujúce, ale mŕtvi ľudia sú pokojní a neškodní. Ak neveríte v duchov, existuje len málo stimulov, okrem tých, ktoré vytvárate vo svojej fantázii. Keď som fotografoval túto sériu, bol som v skutočnosti celkom pokojný. Cítil som sa ako v sne.

Všetky náročnejšie fotografické zážitky boli súčasťou projektu Butterflies. Séria Chapter I. [Ghana, pozn. red.] bola fyzicky najťažšou, pretože som tvrdo pracoval vo veľmi horúcom prostredí a s pomerne nízkym rozpočtom. Bol som chorý, veľa som schudol a polovicu času som mal horúčku.

Chapter IV., ktorú som fotografoval na Filipínach, bola najťažšou psychologicky. Hneď ako som tam prišiel, som si uvedomil, že už viac nemôžem tvoriť tak, ako som bol zvyknutý. Úplne som stratil istotu a cítil som sa počas celého procesu hlúpo a nelegitímne. To ovplyvnilo moju schopnosť nadviazať kontakt počas portrétovania. Tento jav vychádzal z môjho odmietnutia romantizovať všetko, čo som fotografoval. Chcel som viac intelektuálneho odstupu a trpel som, keďže tento spôsob práce pre mňa nebol prirodzený.

Tvoja tvorba často odhaľuje temnú stránku liečby. Poskytuješ nám obrazy odlúčenia, rozpadu a niekedy aj beznádeje. Ako ťa to ovplyvňuje po osobnej stránke?

Moja intelektuálna a emocionálne štruktúra sa zmenila a túto zmenu ešte stále prehodnocujem, pretože sa stále vyvíjam. Neznamená to len negatívum. Pozorovanie mentálnych ochorení vás priblíži k esencii človečenstva, ktoré je stvorené ako protiklad k tomu, čo predstiera, že je v spoločnosti „normálne“. Táto blízkosť prináša okamihy radosti, ktoré sa z reality a času vyparujú ako vzácne parfumy. Tieto pocity a momenty sa do fotografií nikdy nepremietajú, ale sú hlavným dôvodom, prečo napriek komplikáciám pokračujem.

Tvoja vizualita je priama a účinná ako guľka zacielená na konkrétny cieľ v našej mysli. Zdá sa, že medzi tebou a fotografovanými subjektmi nie je žiadny odstup. Myslím, že táto schopnosť je v dokumentárnej fotografii kľúčová. Pocítil si niekedy neschopnosť nájsť spojenie medzi tebou a fotografovaným?

Úplne prepojenie s fotografovaným cítim veľmi zriedkavo, ale snažím sa. S niektorými jednotlivcami, s ktorými sa stretávam, sú spojenia takmer nemožné. Povaha niektorých chorôb spôsobuje, že emočné kontakty sú veľmi zložité. V takýchto prípadoch sa musíte dostať na inú úroveň, ktorá sa opiera o inštinkt, emócie a intuície. Niekedy existuje veľká nerovnosť medzi schopnosťou spracovať to, čo cítim a neschopnosťou mojich subjektov to urobiť. Vyvolanie surovej emócie alebo pokusu o vytvorenie spojenia u bezbrannej osoby, môže byť nebezpečné a sadistické. Kam až ste ochotný zájsť, závisí od vašej etiky, sebadôvery a motivácie, ale tiež môžete rýchlo prekročiť hranicu obťažovania. Jednotlivci, ktorí trpia hlbokými psychickými nepokojmi, sú najzraniteľnejšou skupinou ľudí a práca s nimi znamená pohybovať sa na hranici morálky. V týchto prípadoch fotografovanie nemôže byť samo osebe cieľom, musí slúžiť ako ospravedlnenie či vedľajšia činnosť.

Čo je tou hnacou silou, ktorá ťa núti pokračovať?

Nie som si tým istý. Možno to má niečo spoločné s udalosťami, ktoré sa stali v mojej mladosti. Túžba porozumieť niečomu alebo dokázať, že som sa snažil dostatočne tvrdo a zaslúžim si trochu pokoja. V prvom rade, to čo robím sa mi veľmi páči a neustále sa pri tom učím. Je to náročné a desivé, ale nič iné nie je také podnetné.

Tvoje fotografie môžeme nájsť v publikácii MONO volume two [GOMMA Books, pozn. red.] spolu s fotografiami skvelých autorov ako Miron Zownir, Matt Black, Giacomo Brunelli, či Daido Moriyama. Plánuješ vydať niekedy aj vlastnú knihu?

Áno. Po dokončení projektu Butterflies, ktorý by som rád publikoval ako ucelenú knihu. Neponáhľam sa, pretože to chcem urobiť dobre.

Tomasz Lazar mi počas rozhovoru povedal, že surová realita neexistuje a je to len otázka nášho vnímania. Myslíš si, že každý fotograf si vytvára svoju vlastnú realitu?

Neviem, čo je realita. To, čo viem, je, že sa v priebehu rokov snažím presadiť svoju subjektivitu. Možno existuje spoločná matéria, ktorá nás všetkých spája, hoci je ťažké to dokázať. Je to otázka viery, voči ktorej sa nedá argumentovať. Každý fotograf je vlastne subjektívny. Ak niekto tvrdí, že nie je, tak po rozbore jeho práce sa ukáže opak. Niektoré fotografické inštitúcie sa zúfalo snažia chrániť fakty použitím reštrikčných pravidiel alebo dogiem. Považujem to za zúfalý pokus, ktorý je založený na silnom popretí času a má chrániť reprezentáciu politickej moci fotografie. Menej spiatočníckym prístupom by bolo pripustiť to, že fotografia už nemá žiadny nárok na pravdu, tak ako maľba. Anarchia, neistota a zmätok sú neľahké skutočnosti, ktoré sú často obetované za účelom usporiadania a jednoduchosti. Z týchto dôvodov si myslím, že súčasná foto žurnalistika je ďalej od reality, ako si často pripúšťa. Je pravdivá pre fakty, ale nie nevyhnutne pre realitu. Predstiera pravdu tým, že vynecháva komplexnosť reality. Ak existuje realita, nemôže byť zjednodušená, redukovaná, ani kontrolovaná, musí existovať v chaose.

Aké sú tvoje krátkodobé a dlhodobé plány?

Chcel by som dokončiť svoj súčasný projekt a publikovať ho ako knihu. Potom by som naozaj rád režíroval film na základe príbehu, ktorý vychádza z mojej praxe. Takisto chcem režírovať filmové dokumenty. Môj ďalší fotografický projekt bude farebný a možno bude zahŕňať menej plánovania a výskumu.

Scott Typaldos (*1977) sa narodil vo Švajčiarsku. Po ukončení štúdia filmového strihu v roku 2001 sa začal zaoberať fotografiou. Jeho prvé aktívne roky vo fotografii boli venované denníkovým zápiskom a intímnym projektom. V roku 2005 zaujal verejnosť prvou dokumentárnou sériou o hľadačoch ropy v Gabone. Od roku 2010 intenzívne fotografuje a skúma problematiku duševných chorôb prostredníctvom dlhodobého projektu s názvom Butterflies. Práca Scotta Typaldosa bola ocenená a prezentovaná v mnohých krajinách. Od roku 2013 je členom fotografickej agentúry Prospekt so sídlom v Miláne.

Všetky fotografie © Scott Typaldos.

Juraj Marec

Juraj Marec

šéfredaktor a administrátor

dofoto - web