2 roky s dofoto – blog šéfredaktora

Projekt magazínu dofoto je na svete už viac ako dva roky a môžem tak nadviazať na môj predchádzajúci blog, kde som hodnotil náš prvý rok pôsobenia. Čerstvou novinkou je založenie kategórie talenty dofoto, kde nájdete perspektívnych dokumentárnych fotografov, po ktorých neustále pátrame. Dávame tak priestor menej známym autorom prezentovať svoje myšlienky a skvelé fotografie. Máme ambíciu oživiť záujem verejnosti o tento druh fotografie a preto dofoto v druhej polovici roka vycestovalo za Vami, čitateľmi a fanúšikmi dokumentu. Postupne sme navštívili Galantu, Trnavu, Žilinu, Zvolen, Bratislavu a Trenčianske Teplice. Všetky stretnutia a diskusie, ktorých sme sme sa zúčastnili, nám potvrdili, že to, čo robíme, má zmysel. Prezentácia sociálnej fotografie má význam a témy, ktoré ponúkame si našli svojich priaznivcov. Ďakujeme všetkým zúčastneným, že si našli čas a dali nám podnetné otázky, či už sa týkali tvorby prezentovaných autorov alebo členov redakcie.

Malý Berlín, Trnava

Malý Berlín, September 2018, Trnava, foto – Robo Smolek

Tento rok sme sa aj naďalej snažili udržať latku kvality prezentovaných rozhovorov. Publikovali sme krásne texty a fotografie s naozajstnou špičkou svetovej dokumentárnej fotografie. Na niektoré mená sme čakali aj viac ako rok, ale oplatilo sa. Trochu sme zmenili koncepciu rozhovorov a fotografické eseje sme umiestnili priamo do nich, takže popri čítaní zaujímavých myšlienok, tak máte ihneď po ruke názornú ukážku tvorby. Často sú to fotografie, ktoré v galériách nevisia. Ako hovorí Miron Zownir: „Až donedávna malo len niekoľko mužov alebo žien odvahu publikovať, alebo vystavovať moju prácu. Som si istý, že je stále dosť ľudí, ktorí si myslia, že to, čo robím, je morálne nesprávne a malo by byť zakázané.“ To, či je sociálny dokument vystavený v galérii, však nie je mierou jeho ľudskej a umeleckej hodnoty, ale skôr nezáujmu kurátorov niektorých galérii o tento typ umenia.

NYC, 1983

Miron Zownir

Dokument nie je iba jeden. V rámci neho sa postupom času vytvorilo viacero prúdov, ktoré pramenia z rôznych filozofických smerov. Na našom webe nájdete aj predstaviteľov jeho expresívnej vetvy, ako napríklad Meg Hewitt, ktorá je ovplyvnená japonskou fotografickou školou, a ktorá dodáva: „Expresívne umenie odkrýva vrchnú vrstvu vecí, dostáva sa pod povrch. Mám rada fotografie, ktoré vás nútia stále sa na ne pozerať a pochopiť tieto vrstvy. Niekedy sa krása nachádza v škaredosti.“ Marie Sordat, kurátorka najväčšej výstavy expresívnej fotografie posledných rokov Eyes wild open, v rozhovore s Matúšom Zajacom, tento smer definuje nasledovne: „Expresívna fotografia je protikladom k dnešným studeným konceptuálnym projektom, z ktorých emócie úplne vymizli. To, čo nazývate expresívnou fotografiou, niektorí pomenúvajú osobnou. Ja dávam prednosť existencialistickej fotografii, pretože je vyjadrením života.“ Táto cesta zobrazovania skutočnosti je náročná, pretože zahŕňa úplné odkrytie autorovej duše na verejnosti. Nie je to len výrazovosť obrazová, ale aj obsahová.

© Meg Hewitt

Meg Hewitt

Tento rok sme publikovali náročné a emocionálne témy. Americká fotografka Nancy Borowick, fotografiu použila ako svoju psychoterapiu a v sérii, ocenenej na World Press Photo, sa vyrovnáva s postupnou stratou oboch rodičov umierajúcich na rakovinu. „Nikdy predtým som takúto stratu nezažila a bola som vystrašená. Fotografovaním nášho života som bola schopná používať známy kontext (fotografovanie), pomocou ktorého som pochopila a spracovala to, čo sa deje.“ Nancy ďalej zdôrazňuje, že vzťah je obojsmerná cesta a ak chcete spätnú väzbu, musíte dať niečo aj zo seba. Táto črta je zrejmá v každej dobrej dokumentárnej sérii.

The Wig Fitting. Mom had cancer three separate times in her life. With each diagnosis came chemo and with each chemo came a new wig. After she received news of “clean scans” she would donate her wig thinking she would not need it anymore but the cancer would come back, so every time she would go out and get fitted for a new one.

NANCY BOROWICK

Sociálna dokumentárna fotografia nie je jednorozmerná. Má veľa vrstiev a významových rovín. Fotografi, ktorí sa ňou zaoberajú, sú často konfrontovaní nielen s vonkajšou realitou ale aj s pochopením svojho vnútra a dôvodmi, prečo vlastne fotografujú. Scott Typaldos, zaoberajúci sa fotografovaním duševne chorých, v rozhovore, v ktorom často zachádza do filozofie, o dokumente hovorí: „Najťažším aspektom pochopenia fotografie je to, že pri dokumentovaní často používate ostatných ako zrkadlo a odhaľujete sami seba. Tieto egocentrické tendencie treba skrotiť, pretože je to práve rovnováha v medziľudských vzťahoch, ktorá dáva význam vašej práci.“ Dobrí fotografi často študujú svoje pohnútky a svoju tvorbu podrobujú sebareflexii. Margaret Lansink sa zamýšľa: „Filozofia wabi sabi nám hovorí, aby sme akceptovali veci tak, ako sú, a hľadali krásu v nedokonalostiach. S týmto uvedomením, že krása i utrpenie sú pretrvávajúce a nedokonalé, som bola schopná prekročiť hranice svojho vlastného strachu.“ Slovenský fotograf Pavol Breier hovorí: Každá tvorba, nielen fotografická, musí vychádzať z vlastnej osobnosti, z jeho poznania, skúseností. Akékoľvek znásilňovanie sa do nejakej pózy je falošné.“ Kvalitná fotografia sa jednoducho nedá oklamať.

Butterflies - Chapter I., Ghana

SCOTT TYPALDOS

Fotožurnalizmus, ktorý je s spolu dokumentárnou fotografiou dôležitým nástrojom zobrazenia stavu spoločnosti, odzrkadľuje dobu, v ktorej vzniká. Zobrazované témy vyplývajú nielen zo spoločenskej objednávky cez fotografické agentúry, ale veľakrát z osobného vkladu autora. Fotografi citlivo vnímajú spoločenské zmeny, keďže sú často v prvej línii a vidia, ako hlboko ovplyvňujú život ľudí spoločenské konflikty. Jan Grarup, jeden z najvýznamnejších vojnových fotografov, dodnes trpiaci post-traumatickým syndrómom, sa nám zdôveril: „Existuje mnoho obrázkov a situácií, ktoré dúfam, že už nikdy neuvidím. Ale podľa toho ako dnes svet vyzerá, sa obávam sa, že to všetko uvidím opäť. Žijeme vo svete, ktorý je rozdelený.“

Kashmir earthquake. A young woman and her father returning to Muzzafrabad after being hospitalized in Islamabad for a month due to her severe headinjuries. Muzzafrabad, Kashmir, 7th November, 2005.

JAN GRARUP

Téma migrácie, ktorá je dnes zneužívaná najmä na upevnenie politickej moci a šírenie strachu, nie je nová. Nabrala však veľké mediálne rozmery. Francesco Zizola, zakladateľ prestížnej foto agentúry NOOR, prezývaný aj druhý Lewis Hine, v rozhovore dodáva: „Ak sa izolujeme zatvorením našich hraníc, nebudeme bohatí a zdraví. Chýbajú nám skutočne nové vízie, ktoré by nás priviedli k novej realite, s novými osobnosťami, schopnosťou a odvahou zdieľať našu kultúru s ostatnými a vytvoriť novú politickú entitu. Uzavretie hraníc nebolo nikdy dobrým riešením, pretože keď sa to stalo, bola to katastrofa vrátane vojny.“ Česká fotografka Libuše Rudinská so skúsenosťami z vojnových konfliktov hovorí: Utrpenie ľudí je stále rovnaké. V čase sa nijako nemení. Skôr ľudia na jeho dlhodobú prítomnosť rôzne reagujú.“

Born somewhere

FRANCESCO ZIZOLA

Výchova novej generácie autorov je dnes náročná. Napriek tomu sa o ňu treba snažiť. Antonín Kratochvíl v exkluzívnom rozhovore pre dofoto spomenul: „Ja som prednášal na jednej súkromnej škole fotoreportáž, a žiaľ nebol o tento predmet taký záujem, ako keby mladí ľudia stratili sociálne cítenie a vyhýbali sa ako v minulosti sociálnej problematike. Je to veľmi náročne pre psychiku aj čas a momentálne sú všetci na mobiloch a majú úplné iné priority. Sociálne premýšľanie sa totálne zmenilo.“

Iraq

ANTONÍN KRATOCHVÍL

O to viac dnes v dokumentárnej fotografii potrebujeme kvalitné výstupy založené na kritickom prístupe k téme. Maral Deghati, skúsená kurátorka a foto editorka na moju otázku ako podporiť kritické myslenie vo fotografii, odpovedá: „Vnímanie foto žurnalizmu v historickej perspektíve je v súčasnosti to, čo je naliehavo potrebné na udržanie relevantnosti tejto profesie.“ Treba sa vyvarovať vizuálnej záplavy bezduchých fotografií a selektovať kvalitu. Známy český fotograf Jaroslav Kučera je optimista: „Gýč je večný a vďačný. Ale v tejto záplave všelijakého balastu sa vždy nájde zrnko, nejaký nový Bresson, ktorý sociálnu fotografiu podrží v popredí ako jedinú, ktorá trvá.“ A presne o to sa v dofoto snažíme.

Praha, Michalská ulice; 1973. Jako studenti jsme často chodili do vinárny Blatnička na „růžák“. Ten den jsem to nějak přehnal a šel se provětrat před vinárnu, kde jsem narazil na tuhle slečnu. Řekla mi, že prodává na Malém náměstí v prodejně pro rybáře.

JAROSLAV KUČERA

Nie však všetko, čo sa udialo v roku 2018, bolo pozitívne. V závere roka ma prekvapil  novembrový úvodník Fotonovín, ktorý spomína jeden z blogov dofoto v súvislosti s totalitnými tendenciami. Zároveň som sa dozvedel, že v istých fotografických kruhoch sme vnímaní ako „hejteri“. Kritické blogy poukazujúce na pokrivené a ohnuté vnímanie sociálnej fotografie nie sú hejterstvom. Nerád sa venujem zákulisným rečiam, nie sú pre nás podstatné. Túto dobrovoľnú prácu budeme robiť aj naďalej a budeme Vám sprostredkovávať to najlepšie zo svetovej dokumentárnej fotografie.

Cez vybrané citáty som sa Vám snažil veľmi hrubo načrtnúť komplexnosť dokumentárnej fotografickej tvorby. Sú to všetko iba omrvinky, ktoré som povyberal z rozhovorov roka 2018. Na dofoto a v jednotlivých spovediach fotografov toho nájdete podstatne viac.

Prajem príjemné sviatky a všetko dobré v novom roku. Verím, že zostanete našimi čitateľmi a podporovateľmi i naďalej.

Sociálna fotografia má veľký význam. Nielen ako prostriedok poukázania na sociálne problémy a nerovnosti, ale najmä pre hlbšie pochopenie sveta, v ktorom žijeme, a za ktorý nesieme zodpovednosť.

Fotografia vpravo © Margaret Lansink.

Juraj Marec

Juraj Marec

šéfredaktor a administrátor

dofoto - web