Bohyne fotografie – MODEL, ARBUS, GOLDIN

Vo viedenskej galérii Westlicht sa kurátorke Rebekke Reuter podarilo spojiť tri pre mnohých najvýznamnejšie americké fotografky prenikajúce do tém ako otvorená sexualita, desivosť, odcudzenosť či excentrická radikálnosť vo vzťahoch k spoločnosti ako takej. Na výstave si aspoň na pár hodín uvedomujeme skryté odlišnosti. Diela autoriek Lisette Model (1901 – 1983), Diane Arbus (1923 – 1971) a Nan Goldin (1953) nás nútia premýšľať o sebe samých a o našom svete premostenom v ich obrazoch. Od každej z fotografiek tu nájdeme retrospektívny výber najvýznamnejších diel obohatený textom a videom. Túto výstavu zaraďujem za jednu z najsilnejších za posledné obdobie.

Lisette Model sa narodila vo Viedni. Svojou tvorbou dokumentuje vplyv európskej fotografickej tradície na modernú americkú fotografiu. Avantgardné techniky zdynamizovali jej mestské pozorovania atypických postáv. Neskôr prenikla do intimity interiérov rôznych klubov a podnikov. Model na začiatku štyridsiatich rokov minulého storočia predefinovala dokumentárnu fotografiu prostredníctvom priameho zobrazenia ľudského charakteru. Jej hlavným zámerom bola sociálna a psychologická štúdia rozmanitosti New Yorku, ktorá odráža prítomnosť surrealisticky, až desivo prenikavých významov často prehliadaných detailov každodenného života. Model sa snažila ukázať cez výraz v danom momente pravdu medzi fotografom a fotografovaným. Niekedy sa môže zdať, že autorka skutočnosť ironizuje, pravdivým vnímaním reality však naopak ukazuje formu správania určitých jedincov pri neobvyklej činnosti, napríklad fotografiami z prostredia hazardérov. Jej surreálne vnímanie človeka cez odrazy v sklách výkladov, detaily nôh v pohybe, alebo výber ľudí s rôznym telesným hendikepom na výstave graduje a umocňuje pocity z celej inštalácie. Lisette Model je právom označovaná za jednu z najvýznamnejších fotografiek prvej polovice dvadsiateho storočia.

Diane Arbus sa narodila obklopená bohatstvom a úspechom významnej rodiny. Neskôr sama povedala, ako ju tento svet nereálnosti trýznil. Jej fotografie sú akoby útekom do príťažlivosti toho, čo jej rodičia v mladom veku zakazovali. Šlo o úplne iný obraz a Arbus v podstate zmenila uhol pohľadu na fotografiu života. Jej začiatky na poli módnej fotografie neboli pre ňu plnohodnotnou inšpiráciou a vnútorne sa túžila odpútať od stereotypnej práce. Podarilo sa jej to do takej miery, že sa postupne ocitala v priepasti samotnej existencie. Ako povedal Calvin Bedient v článku Nepriateľská kamera z roku 1985: „Je to modernistická hrdinka, ktorá bojuje s temnými miestami psychológie. Jej jediným štítom je fotoaparát, oko, ktoré by sa nehrozilo“. Odklon od fotografovania v Arbus štúdiu nebol pre ňu vôbec jednoduchý, pretože bola spočiatku veľmi plachá, čo ju brzdilo v schopnosti približovať sa k cudzím ľudom. V roku 1958 objavila New School, v ktorej prednášala Lisette Model a Diana Arbus v nej našla svoju mentorku a celoživotnú priateľku. Neskôr sa v jej tvorbe začal prejavovať strach a depresia, jej myseľ vyhľadávala podivuhodné bytosti. Arbus sa podarilo od roku 1960 presadiť aj prácou pre rôzne magazíny, Esquire, Harper´s Bazaar či New York Times, ktoré akceptovali jej fotografický rukopis. Až v roku 1962 vymenila kinofilmovú Leicu za stredný formát Rolleiflex a neskôr za Mamiyu C33 s bleskom. S nimi zrealizovala najvýznamnejšie diela na tejto neprekonateľnej výstave. Sú to šialené, výstredné fotografie zvláštnych dvojčiat, rodín a párov či nudistických táborov. Jej esej z ústavov, zameraná na rozlične formy retardácie, je na výstave dominantou a desivou prehliadkou všetkých depresívnych pocitov, ktoré Arbus vo svojom vnútri prežívala. Nakoniec cítila, že sa jej tvorba úplne vymyká spod kontroly. V tom čase prednášala a vyučovala formou workshopov.

U Diany Arbus ide o úplne nový dokument v úplne inom obrazovom tvare modernej fotografie, založený na čisto psychologickom kontexte. Stala sa legendou pre mladých fotografov. Ničivý pocit slávy a nevyhnutnosť ustavične zháňať peniaze ju nakoniec priviedla k samovražde. Predtým, než ju Diane Arbus spáchala 26. 7. 1971 vo svojom byte, napísala ešte text Posledná večera. Na výstave môžeme precítiť jej komplexné vrcholné dielo, ktorým zmenila nielen fotografiu, ale aj prístup k identite ľudských bytostí.

Nancy „Nan“ Goldin je jednou z najvýznamnejších amerických fotografiek súčasnosti. Vo svojej pestrej práci často skúma komunitu LGBT, momenty intimity, krízu HIV či epidémiu rôznych opiátov. Jej najvýznamnejšou prácou je projekt nainštalovaný aj na tejto výstave s názvom Balada sexuálnej závislosti. Nan Goldin naďalej dokumentuje post – Stonewall gay subkultúru a vytvára veľmi osobne, spontánne, intenzívne transgresívne fotografie svojej rodiny, priateľov, sexuálnych partnerov a partneriek. Cit pre farbu a abstrahovosť obrazu nás dostáva do sveta plnej intimity ale aj odcudzenia a násilia. Jej autoportréty pôsobia ako sebatrýzeň a zároveň tým, že sa nafotografuje ako obeť násilia či ochabnutia vo vzťahoch, ako keby sa sama oslobodzovala od reality. Inštalácia sa skladá z rôznorodých formátov, vytvárajúcich jeden dominantný vzorec obrazu. Goldin spolupracovala na spoločnom projekte aj s japonským fenoménom Nobuyoshim Arakim či Larrym Clarkom. Vždy šlo o tému identity a otvorenej sexuality presahujúcej niekedy až do perverzít.

Výstava ukazuje odvrátenú podobu modernej fotografie. Ak táto tvár spočiatku provokovala, dnes ju teoretici umenia zbožňujú a verejnosť pravidelne navštevuje galérie, kde autorky vystavujú. Všetky tri sú dominantné, ale výstavu to vôbec nenarúša, práve naopak, z každej z nich vyžaruje osobitná genialita.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web