„Mňa vždy zaujímali ľudia“ – rozhovor Matúša Zajaca s Iren Stehli

Iren Stehli sa približuje k človeku s neuveriteľným citom. Autorka priam vyhľadáva zaujímavé postavy, nadväzuje s nimi priateľské vzťahy a dlhodobo ich dokumentuje. Právom patrí medzi ikony sociálneho dokumentu v Českej republike aj v Európe.

Narodili ste sa vo Švajčiarsku, aké boli Vaše fotografické začiatky?

Začali vlastne až v Československu, kde som prišla po maturite a nevedela som sa rozhodnúť, čo mám študovať. Vďaka rodičom som získala vyše šesť mesiacov voľnosti, pretože moja česká mama chápala, že si musím zlepšiť gramatiku. Dala mi proste čas a ja som chodila v Prahe na češtinu pre cudzincov. Neskôr som sa zoznámila s jednou fotografkou a tá ma motivovala, aby som sa venovala fotografii aj v jej čiernej komore.

Od roku 1974 ste sa rozhodli pre štúdium na pražskej FAMU. Kto Vás najviac usmernil?

Veľmi skoro som sa zoznámila s Dušanom Šimánkom a Janom Malým, ktorých priateľstvo pretrváva dodnes. Veľmi ma ovplyvnila Anna Fárová, pretože v časoch, keď ju prepustili z Umeleckopriemyselného múzea, začala s nami spolupracovať na výstavách a od tých čias sa vytvorilo medzi nami priateľstvo.

Kedy ste začali cítiť dokumentárnu fotografiu? Prišlo to hneď, alebo až neskôr po ukončení štúdia?

Ja si myslím, že to prišlo veľmi rýchlo a impulzívne. Od začiatku som sa zajímala o ľudí a som od prírody zvedavá, preto som nikdy nefotografovala v ateliéroch. Lebo ma naozaj zaujíma človek a jeho prostredie.

Od roku 1975 ste začali fotografovať nádhernú tému o dievčati menom Libuna. To bol popri štúdiách prvý krok k sociálnemu dokumentu?

Bývala som v internáte na Hradební a jej mama tam pracovala ako upratovačka. Libuna bola v tých časoch veľmi mladá a chodila jej pomáhať. Prvýkrát som ju zbadala na chodbe v internáte, už vtedy sa mi veľmi páčila, bola to nádherná bytosť. Neskôr ma jej mama požiadala, či by som ju nenavštívila a nemohla jej urobiť pár fotografii, tak som proste šla za ňou cez taký dvor, v ktorom boli nenápadné dvere. Dostala som sa do nádherného sveta. Začala som ich fotografovať, matku, dcéru a jej sesternicu, lebo ich snom, zrejme inšpirovaným západonemeckými časopismi, boli fotografie, na ktorých boli v rôznych pózach, krásne oblečené a nalíčené, čo bolo pre mňa veľmi prekvapujúce. Už v ten deň ma Libuna pozvala k nej domov na Žižkov. Bývala v pavlačovom dome, kde ma prekvapilo najmä to, že vo svojich devätnástich rokoch bola družkou aj matkou. Od toho okamihu som ju začala veľmi často navštevovať a spoznávať do hĺbky. Ja som neplánovala, že ju budem nakoniec fotografovať tak dlho, to sa proste vyvinulo.

V roku 2001 ste esej dokončili a v roku 2004 sa podarilo vydať veľmi silnú autorskú knižku s názvom Libuna. Aké bolo pracovať toľko rokov na jednej téme?

No úplne tak to nebolo, pretože som ju fotografovala aj neskôr po jej emigrácii do Belgicka, keď sa v roku 2004 vrátila späť do Prahy. Ale jej pôvodné manželstvo sa rozpadlo. Manžel sa odsťahoval k inej žene a ona ostala úplne sama so synom na ulici. To bol strašne tvrdý rok života v Prahe. Nemala kde bývať a hľadala si prácu. Našťastie ju potom dcéra pozvala na svadbu do Belgicka, kde sa zoznámila s jedným mužom, ktorého si v roku 2007 zobrala. V roku 2009 však, žiaľ, Libuna zomrela. Celý nafotografovaný príbeh sa odohrával od roku 1975 až do roku 2009.

Príbeh sa končí smrťou?

Bolo to hrozné, naozaj hrozné, našťastie umrela v Belgicku medzi blízkymi.

Ako Vás vnímali jej muži?

Jej prvého manžela v roku 1979 zavreli, ale ja som s ním nikdy nemala nijaký problém a oni ma potom už vôbec nevnímali, stala som sa súčasťou ich rodiny a úplne som s nimi splynula. V tých časoch som k nim chodila veľmi často a oni ma tam rešpektovali.

Vyše šesť rokov ste pracovali aj na intímnom projekte „doma“. Ako tento nápad vznikol?

Ja som v tých časoch chodila veľmi často na Žižkov za svojimi priateľmi, tá štvrť ma veľmi zaujímala, začala som sa spoznávať s ďalšími ľuďmi, ktorí ma sami pozývali, aby som ich vyfotografovala. Vtedy to nebolo ako dnes, keď sa každý fotografuje mobilným telefónom, v tých časoch to bolo pre nich niečo viac. Tí ľudia mali radosť, keď som im priniesla vyvolané fotografie. Fascinoval ma ich priestor.

Podľa akého kľúča ste si vyberali postavy, ktoré Vám odkrývali intimitu ich súkromia.

V podstate som šla tam, kde som sa ocitla voľne bez predchádzajúceho výberu. Ľudia ma sami pozývali a ja som si neskôr vyberala z fotografií, koho uverejním do svojej eseje.

Aj esej o krajčírovi Slámovi má charakter dlhodobého spoznávania. Prezradíte nám, ako vznikala?

Tá jeho jedinečná miestnosť ma hneď očarila. Začala som ho dlhodobo navštevovať a hrozne sa mi páčil, pretože to bol originálny, svojský typ, ktorý mal v živote svoje rituály a užíval si ho. Bolo krásne sledovať, ako pracuje so svojimi zákazníkmi v tej jednej izbe, v ktorej sa odvíjal celý jeho život.

Cítili ste rozdiel v komunikácii s Libunou a so Slámom? Prijali Vás otvorene? Aké boli hlavné rozdiely pri fotografovaní?

Ona bola žena a mala šesť detí, čiže tam sa neustále vytváral emočný dej a väčšie spektrum života na rozdiel od krajčíra, ktorý žil svoj život úplne sám. U Libuny bolo naopak neustále rušno, v tom stiesnenom priestore sa pri všetkých stereotypných činnostiach ako umývanie riadu ustavične hmýrili deti. Bývala v jednej kuchyni a izbe so šiestimi deťmi a neustále bojovala so svojím osudom, najmä keď bola úplne sama. Začala vnímať beznádej a osamelosť, a to celé bolo veľmi dramatické. Naopak Sláma si žil svoj spokojný život pri zbieraní konvaliniek, alebo chodením na zábavy, na ktoré sa krásne vyobliekal. Boli to dva úplne rozdielne svety.

Žijete vo Švajčiarsku a fotografujete svoje dokumenty v Čechách. Troška mi v tom pripomínate Markétu Luskačovú, že sa rada vracala do Českej republiky a na Slovensko. Prečo?

Vybudovala som si v Prahe vzťahy, ale keď som ukončila štúdia na FAMU, musela som sa po desiatich rokoch vrátiť späť do Švajčiarska, čo bolo pre mňa veľké psychické vypätie. Mala som samozrejme veľa rozrobených tém a vo Švajčiarsku som sa musela začať živiť, čo bolo pre mňa veľmi tvrdé, lebo som tam v odbore nikoho nepoznala a v prvom rade som sa starala o vlastné prežitie. Absolútne mi neostával čas na voľnú tvorbu a keď som našetrila nejaké peniaze, ťahalo ma to fotografovať späť do Prahy, kde som ďalej pokračovala v rozrobených projektoch.

Projekt pražských výkladov fotografujete na farbu? Čo Vás k tomu viedlo?

Pražské výklady som fotila čiernobielo a až od roku 2005 farebne a konceptuálne. Viedla ma k tomu socialistická doba, odrážala sa od tých výkladov. Bola to lož a klam a bolo to veľmi neprirodzené a absurdné. Ten výklad som brala ako zrkadlo doby. Teraz sa tiež všetko o spoločnosti odráža v tých výkladoch.

Aká bola spolupráca s Annou Fárovou?

Tak to bolo pre mňa strašne obohacujúce a strašne veľa som sa od nej naučila – ako pozerala na fotografie a ako o nich premýšľala. Bolo to veľmi hlboké a neskôr bola pre mňa viac než len dôležitým človekom, stala sa mojou priateľkou.

V Českej republike je veľa významných fotografiek. Komunikujete spolu?

S Libušou Jarcovjákovou sme priateľky, pravidelne sa stretávame a diskutujeme o fotografii a živote vôbec.

Prečo je sociálny dokument momentálne v úzadí?

Ja vlastne ani neviem. Ale konceptuálnym prácam často len tak bez všetkého nerozumiem, a keď potom čítam výklad, o čo vlastne autorom šlo, bohužiaľ mi to aj tak veľa nehovorí. Je to taký boom a taká móda a myslím si, že sa dokument opäť vráti a ľudia sa začnú zaujímať o sociálne témy. Všetko sa strašne zmenilo. Na ulici už ani nemožno niekoho len tak fotografovať. Sociálni dokumentaristi to majú zložitejšie ako v minulosti. Mám rada americkú fotografiu, ktorá ešte drží tradíciu dokumentárnej fotografie, ale mám rada aj Andersa Petersena a ďalších z Európy.

Na čom pracujete dnes?

Predovšetkým si musím konečne spraviť poriadok vo svojom archíve, ale samozrejme sa venujem naďalej fotografovaniu ľudí.

Iren Stehli (*1953) sa narodila v Zürichu, jej matka bola českého pôvodu. V rokoch 1972 – 1974 študovala slavistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1983 ukončila štúdium na FAMU (1974 – 1979 riadne štúdium, potom tri roky umelecká ašpirantúra). V rokoch 1993 až 2001 bola riaditeľkou švajčiarskej kultúrnej nadácie Pro Helvetia Prague. Od roku 2001 pôsobí ako slobodná fotografka v Zürichu a Prahe.

Všetky fotografie © Iren Stehli.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web