Paradoxy života – rozhovor Nicole Jašákovej s Matúšom Zajacom a Petrou Tomášov

Petra 2

Petru som poznala iba z fotografií. Do pamäti sa mi vryli najmä tie prvé. Vychudnutá tvár a vystúpené lícne kosti. Táto žena prišla kvôli vážnym zdravotným komplikáciám o bývanie a normálny život. Ocitla sa na okraji spoločnosti. A práve tu začala jej spoločná cesta s fotografom Matúšom Zajacom. On bol tam, kde neboli iní a videl to, čo iní nevidia. Štyri prelomové roky života 46-ročnej Petry sú vpísané do čierno-bielych snímkov. Tieto fragmenty spomienok vypovedajú príbeh. Bez slov. O žene, jej rodine, psoch, susedoch, pacientoch a v neposlednom rade aj o fotografovi. Vypovedajú príbeh, ktorý sa začal osobnou tragédiou a prešiel k pomoci druhým. Petrin príbeh je s vôňou, je s farbou, priamo z pera života.

Petra, fungovali ste v bežnej rodine a zrazu ste sa ocitli na periférii spoločnosti. Čo sa stalo?

Petra: Mám mozgovú cystu cez jednu hemisféru. Do nemocnice som prišla po dvoch epileptických záchvatoch. Po druhom záchvate si zo života nepamätám trinásť hodín. Hospitalizovali ma, odoperovali a začala som fungovať, ja som si myslela, že zase normálne. Len potom prišiel ďalší epileptický záchvat. Ostala som rok na PN-ke a medzitým, než som si vybavila invalidný dôchodok, sme prišli o bývanie. Nakoľko som mala dieťa, v Petržalke sme sa dostali do Modrého domu, čo bol nízko prahový štandard bývania. Plyn tam nebol vôbec. A jedného dňa sme sa zobudili bez elektriny, neskôr bez vody. Odpojiť ich dal nový majiteľ, ktorému to predala mestská časť, aby nás odtiaľ vyštval.

Vaša spoločná cesta sa začala v Modrom dome v roku 2015. Aká tam bola situácia?

Matúš: V čase, keď som tam začal fotiť, bolo už asi deväťdesiat percent bytov opustených. Prebývali tam narkomani, prostitútky, díleri drog, ľudia s depresiami a mentálnymi poruchami. Medzi nimi žila Petra so svojimi psami, mačkami a partnerom. Okrem toho tam žilo niekoľko ďalších rodín, ktoré bojovali za svoj priestor. Fotografoval som ich asi pol roka, kým ich nevyhodili na ulicu.

Petra: Modrý dom bol ku koncu čistá hrôza. Keďže sa z neho stal v podstate squat, pribúdali tam narkomani, asociáli a hľadaní ľudia. Policajti tam boli niekedy aj trikrát za deň. Boli dni, kedy som sa ani ja z bytu nepohla bez psa. Narkomana pichajúceho si drogu ste mohli stretnúť kdekoľvek na schodisku. Tí „ stabilní“ sa naučili naše dvere obchádzať.

Prečo Petra?

M: Hovorí sa, že v dokumentárnej fotografii si príbeh jednoducho musíš sám nájsť. Keď som Petru uvidel po prvýkrát, urobil som portrét. Hneď som si uvedomil, že tam pôjdeme do hlbokého psychologického až osobného vizuálneho jazyka. A nakoniec sa z toho vykryštalizovala fotografická cesta, ktorá trvá vyše štyroch rokov.

Petra, napriek vašim vlastným zdravotným problémom ste sa rozhodli pomocou terapií so psami pomáhať ďalším ľuďom. Ako sa to začalo?

P: S canisterapiou som začala asi tak jedenásť rokov dozadu. V podstate vtedy, kedy som mala už ja sama zdravotné problémy. Mali sme fenku, kríženca ratlíka a jazvečíka. V krásnom počasí ma ťahala naspäť domov. Vrátili sme sa, na posteľ mi nahádzala hračky a ja som dostala epileptický záchvat. Nevedela som, čo ten pes vlastne robí. A práve môj prvý ošetrujúci neurochirurg, profesor Šramka, ktorý je psíčkarom a rozhodcom na výstavách, ma nasmeroval na českú školu canisterapie. Vtedy som sa rozhodla, že to skúsim. Keby som mala sedieť doma, ľutovať sa a pozerať do steny, tak tu nesedím. Ja potrebujem niečo robiť.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si do svojho súkromia pustili neznámeho človeka?

P: Spočiatku som bola veľmi zdržanlivá vzhľadom na to, že som sa určitým spôsobom snažila postaviť späť na nohy a zároveň pomáhať ostatným. Matúša som do svojho súkromia púšťala pomaly, po krôčikoch. Bránila som sa, bilo sa vo mne práve to, že na jednej strane som chcela, aby ľudia poznali moju situáciu a posúvala som tú hranicu koľko môžu vedieť a koľko môže vedieť Matúš. Chcela som, aby bola moja snaha a robota vidieť.

Aký je váš vzájomný vzťah?

P: Ak sú nejaké problémy, Matúšovi ich poviem, on vždy niečo vymyslí. Keď nič iné, aspoň povzbudí. Nie je to vzťah fotografovaný objekt a fotograf. Je to vzťah priateľ a priateľka. Aj keď občas sú momenty, kedy by som ho s tým foťákom najradšej niekam poslala. Ale on to zoberie, lebo vie, že o chvíľu ma to prejde.

Matúš, ako sa fotograf dokáže nenásilne dostať do intímnej zóny človeka, ktorého fotí?

M: S Petrou sme sa viac rozprávali o našich životoch a spoločných cieľoch ako fotili. Zaujímal ju môj svet tak často ako mňa zaujímal ten jej. Fotoaparát bol vtedy úplne bokom. A o tom to celé je. O spoločnom vzťahu, o spoločnej téme. Anders Petersen má preto svoj východiskový pojem „osobný“. Áno, ide o mentálny prístup stať sa súčasťou príbehu na dvesto percent. Vtedy to funguje.

Ako často sa s Petrou stretávate?

M: Nejde ani tak o čas, ktorý s ňou trávim. Chodím za ňou kvôli zmenám v nálade, v atmosfére, alebo sa len tak porozprávať o tom, čo nové priniesol deň. Preto nie je ani tak dôležité, koľkokrát si na mieste. Dôležité je, aký máš pozorovací talent a intuíciu vedieť v danom okamihu zobraziť to, čo cítiš.

Mal si pred fotením vopred pripravený koncept?

M: Petra sa stala súčasťou mojich myšlienok. Dohodli sme sa, že pôjdeme niekam fotiť a ja som už mal v hlave to, čo chcem. Samozrejme, popri tom sa tam odohrávalo veľa neočakávaných situácii. Ja riešim svoje vizuálne postupy tak, že na fotografiách mám aj susedku, inú terapeutku, blízkych ľudí okolo Petry. Cez nich a najmä ich pocity ma zaujíma Petra.

Petra, ako prebiehalo fotenie s Matúšom? Štylizoval si vás?

P: Áno, boli aj momenty, kedy si ma naštylizoval. Ale väčšinou je to tak, že ja fungujem v rámci terapií alebo bežného života normálne a Matúš fotí, čo potrebuje.

Ukazuje vám po fotení finálny výsledok?

P: Áno, máme dohodu, že ho chcem vidieť. Sú určité zábery, pri ktorých mu poviem, že by som bola nerada, keby sa dostali von. Ale väčšinou sa dohodneme.

Matúš, prečo si sa práve teraz, po štyroch rokoch dokumentovania Petrinho života, rozhodol usporiadať výstavu?

M: Oslovili ma z galérie. A mne napadlo, že Petra bude výučbou sociálneho dokumentu. Je to výzva ísť s kožou na trh a ukázať sociálny dokument v priestore, kde fotka v takomto kontexte, až expresívneho podania, nebola doteraz vystavená.

Výstava pozostáva z troch častí, ktoré sú to?

M: Prvá časť je Modrý dom. Od momentu, čo som tam prišiel prvýkrát až do okamihu násilného vysťahovania. Druhá časť je o presťahovaní na vidiek. To by som pomenoval ako svetielko nádeje v Petrinom živote. A tretia časť je naša spolupráca v rámci terapie, kedy sme chodili do rôznych ústavov.

Zakiaľ Petra v ústavoch robila terapiu, ty si fotografoval. Ako si tieto návštevy vnímal po emocionálnej stránke?

M: Chodili sme do tých najextrémnejších ústavov, kde boli naozaj ťažké prípady. Priznám sa, mával som nočné mory, nemohol som spávať. Medzi tými fotkami sú také, ktoré sú jednoducho nezverejniteľné. Aj teraz, keď ich zbadám, jednoducho ma to rozsype.

P: Spomínam si, u autistov bol jeden chlapec, ktorý dostal záchvat. Môj pes ho v rámci terapie vyslovene ukľudnil. A chlapec sa v priebehu nasledujúcich pár minút kompletne uvoľnil a pošpinil sa. Toto bola canisterapia v praxi. Ale je to veľmi náročné. Emocionálne aj fyzicky. Preto je jednou zo zásad, že keď odchádzaš z nemocnice, onkológie alebo ústavu zavrieš dvere a to, čo je vo vnútri, tam zostáva. Nenos si to domov, lebo sa zblázniš.

Vyskytli sa počas vašich návštev v ústavoch situácie, kedy ste mali strach?

P: Spomínam si, že v jednom ústave, kde sme boli, sa strhla veľmi ostrá bitka. Tam som mala obavu o psov, o seba. Zobrala som ich a dekovala som sa.

M: Fotograf musí byť mentálne nastavený na to, čo ide fotografovať. Musí trpieť nejakou úchylkou, nejakou diagnózou, že je vôbec ochotný ísť do priestoru, ktorý ohrozuje jeho samého. Je to psychicky náročné. Ale ja som v rámci ústavov nepociťoval strach. Fotil som tam dlhodobo a vedel som, do čoho idem. Trochu horšie to bolo v Modrom dome, pretože niektorí miestni „killeri“ tam behali s nožmi a inými zbraňami ukrytými pod dlhými koženými kabátmi.

Matúš, v čom sa odlišoval Modrý dom od ústavov?

M: Fotografovanie v Modrom dome malo úplne iný charakter. Melanchólia sa tam dala krájať nožom a preto som k danej nálade vyhľadával aj patričné svetlo. Naopak v ústavoch som musel fotografovať rýchlo a presne a s radosťou znášať nálety klientov. V tom dobrom slova zmysle. Aj tam vznikalo veľa priateľstiev.

Ovplyvnili ťa tieto návštevy nejakým spôsobom?

M: Stal som sa svedkom udalostí, kedy lekári iba pozerali, čo Petrine psy dokážu. Takže z príbehu fotografa sa stal pozorovateľ nejakého výskumu práce so zvieraťom, s človekom, kde terapia dáva obrovský zmysel. A tie fotky dúfam aj ukážu, že to tak je.

Okrem človeka si do fotografií musel zakomponovať aj Petrine zvieratá. Aké to bolo s nimi pracovať?

M: Úžasné, ale aj veľmi náročné, pretože tam už nevyhľadávam cez hľadáčik len Petrin výraz, ale aj výrazovosť a správanie jej psov. Pracoval som v ťažkých svetelných podmienkach. Takže to bola veľká štúdia nielen z toho psychicko-filozoficko-sociálneho ale aj technického hľadiska.

Je nejaký špecifický záber, ktorý vám spomedzi všetkých fotografií utkvel v pamäti?

P: Záber autistky Ninky, ktorá sa strašne bojí psa. Môj pes Gaspík sa za ňou natŕča a dievča je stuhnuté v kŕči, chytila ju triaška.

M: Petra je úplne psychicky na dne, leží v posteli. Do tejto fotky som sa proste zamiloval. Je strašne silná. Ale najviac emočná fotografia je tá, keď Petru prišla navštíviť jej dospelá dcéra. Sedí jej na kolenách a Petrina fenka na ňu žiarli. To sú okamihy, pre ktoré treba fotografovať. To prináša život.

Matúš, aký je teda tvoj cieľ? Čo chceš týmito fotografiami a výstavou dosiahnuť?

M: Šanca pre Petru na lepší život. To bol môj cieľ. Zároveň chcem, aby ľudia konečne videli, čo je sociálna dokumentárna fotografia. Keď ju vnímajú do hĺbky, začnú premýšľať najmä o sebe. O tom, čo robia pre tento svet. Preto ma bude zaujímať názor ľudí, ktorí sú zvonka a ktorí mi povedia, že emočne to tam buď je, alebo nie je. Tu nejde iba o Petru ako takú, ale aj o to, či tí ľudia odhalia aj moje pocity.

Kde pre teba končí fotka a začína pomoc?

M: Pre mňa to nie je len o fotografii. Treba si odpovedať na otázku, čo je vôbec pomoc? Ja ju vnímam veľmi osobne a vtedy pre mňa dáva zmysel. Petra je jedna z milióna. To ma zaujíma. To mi dáva zmysel a nie zbytočne o tom „kecať“. Ja nie som humanitárka ani politik. Som rodinne založený fotograf s vnímavým srdcom. To je celé. Preto som vynechal všetkých blízkych ľudí a nadácie naokolo a nezištne som pomáhal jednej osobe, vďaka ktorej sa dostalo pomoci ďalším. Za tieto štyri roky sme urobili veľmi výraznú diskusiu v rámci festivalu Pohoda, kam prišlo kopec ľudí. Myslím si, že to Petre pomohlo. Vtedy sa jej začali v rámci cvičenia psov ozývať ľudia.

Petra, čo pre vás fotografia, ktorú s Matúšom tvoríte, znamená? Myslíte si, že tieto snímky dokážu niečo zmeniť?

P: Ja pevne verím, že tí ľudia si uvedomia napríklad to, že zbytočne mám v garáži Mercedesa a doma zariadenia za dvesto tisíc, keď nemám zdravie. Že ja z dvesto eurového invalidného dôchodku dám mesačne päťdesiat eur na lieky. Že ja ako človek s vyše deväťdesiat percentnou invaliditou musím držať živnosť a zarobiť si na bežný život. Nemáte nič, keď nemáte zdravie. Ak by som aj zajtra zmizla z povrchu zemského, vďaka Matúšovi tu niečo po mne zostane. Tie štyri roky sú kúskom príbehu, dielikom skladačky. V podstate je to aj motív pre ostatných, ktorým sa v živote niečo stane. Netreba sa vzdávať. Treba bojovať.

Matúš, kde spočíva tá hranica, ktorú pri fotografii neprekročíš?

M: Ten môj rukopis je jednoducho ťažký. Keď to máš v sebe, tak to ide prirodzene. Ale k určitým témam mám svoj postoj a jednoducho ich z etického hľadiska nefotím. Ja nie som fotograf, ktorý šokuje. Nepotrebujem mať fotky, ktorými hrám na city. Načo. Aj pri Petre mi utieklo kopec fotiek, čo som buď nechcel, alebo nestihol odfotiť. Toľko záberov odchádza a prichádza, že si z toho netreba robiť traumu. Keď má človek tú fotku nejak rád a žije s ňou, mal by byť od týchto vecí odosobnený. Ja som takéto témy začal fotiť asi až v štyridsiatke. Až teraz som zistil, že fotograf je iba vtedy slobodný, keď sa venuje tomu svojmu projektu.

Dajú sa štyri roky životného boja človeka skutočne zachytiť? Na vernisáži fotografií Matúša Zajaca 7. mája 2019 v Zichyho paláci, ktorá predstavuje iný výber fotografií ako tie, ktoré nájdete v tomto rozhovore, si Petrin príbeh môžete pozrieť vlastnými očami. Posúďte sami.

Matus_Zajac_pozvanka

Pozvánka na výstavu Matúša Zajaca – Paradoxy života

Matúš Zajac je dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015). Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT. Spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, je odborným garantom portálu dofoto, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne ohľadom sociálnej fotografie. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí.