Obraz pravdy bolí – blog Matúša Zajaca

Odpovede na sociálne otázky dostávame prostredníctvom fotografie počas celých 180 rokov od vzniku camery obscury. Už v rámci piktorializmu sa v ateliéroch začalo pracovať s dekoráciou prepojenou s mentálnym psychologickým kontextom. Piktorialisti si zobrali fotografické médium a nanovo objavovali umeleckú formu v tonalite a kompozícii.

Portrétna fotografka Julia Margaret Cameron odhaľovala vo svojom ateliéri emocionálne vnútorné životy, skryté v krehkých detských a ženských tvárach. Tak vznikli prvé pravdivé fotografie mentálneho stavu fotografovaných za pomoci svetla s dekoráciou. Jacob Augustus Riis sa narodil v Dánsku, ale v roku 1870 sa presťahoval do Spojených štátov amerických. V roku 1892 vydal najdôležitejšiu knihu Deti chudobných, v ktorej nafotografoval život detí a ich rodičov mimo majoritu. Svojím vnímaním človeka a spôsobom fotografovania ukázal cestu do budúcnosti. Fotografoval sociálne slabé rodiny v ich príbytkoch, k čomu mu dopomohol jeho osobný prístup. Brassai bol ďalším autorom, ktorému sa podarilo okrem „celebritnej“ spoločnosti preniknúť medzi „neuznaný“ svet pouličného nočného Paríža. Fotografie prostitútok a ľudských osudov smotánky v nočných baroch sú doteraz dôležitou súčasťou dialógu autora s verejnosťou. Weegee sa nikdy nestaral o techniku, kládol dôraz na tvrdý sociálny aspekt nočného New Yorku. Jeho fotografie sa dotýkajú života a smrti v expresívnom podaní v takej miere, že priam šokovali spoločnosť. Tieto fotografie sa stali zapamätateľné pre viaceré generácie inklinujúce k pravdivej sociálnej fotografii za pomoci tvrdého až priameho svetla.

Stále sa pohybujeme v období prvej polovice dvadsiateho storočia, do ktorej musíme určite zahrnúť aj tvorbu Lissete Model. Jej kontroverzné fotografie tak boleli, až trýznili myseľ pozorovateľov jej diela. Odkrývanie rôznorodých archetypov v spoločnosti od „ohyzdnej“ krásy po moment rôznorodej grimasy priam určil smer v sociálnej fotografii prenikajúcej do človeka. Touto cestou sa pustila „ikona“ sociálneho prístupu Diane Arbus v druhej polovici dvadsiateho storočia. Z jej fotografií psychopatov s rozličnými diagnózami lezie mráz po chrbte. Áno, bola prvá, ktorá sa rozhodla zobraziť znetvorenú duševnu nerovnováhu jej modelov. Nakoniec sama ukončila svoju krátku fotografickú cestu samovraždou, čo predznamenáva len jedno. Do takýchto ľudí sa dostane naozaj len podobná duša. Práve tu sa však ukázalo, že sa netreba báť spoznávať ľudí, ktorých vníma verejnosť ako odpudivých a slabých, ale práve naopak treba ukazovať cez hľadáčik objektívov aj ich svet.

V tomto období sa sociálna fotografia začala presadzovať, dostala sa do stredu zájmu a nastal akýsi boom dlhodobých projektov zameraných na odlišnosť v spoločnosti, či na ľudí trpiacich sociálnym alebo zdravotným hendikepom. Od sedemdesiatych rokov minulého storočia po začiatok dvadsiateho prvého storočia sa fotografi predháňali v týchto zložitých témach. Eugene Richards sa svojím priamym vstupom do človeka a dôrazom na dynamiku fotografií stal súčasťou zmäteného života závislých na drogách, obchodníkov s drogami a prostitútok až po zásahy polície. Jeho fotografie sú také reálne a pravdivé, že odrádzajú od dialógu ľudí, hľadajúcich krásu.

Eugene Richards - Cocaine True Cocaine Blue, 1994

Eugene Richards – Cocaine True Cocaine Blue, 1994

Je to večný boj fotografa ukazujúceho pravdu s odmietaním jeho diela vo verejnosti. Ak však vznikne prepojenie diela s divákom, podarí sa týmto fotografiám otvoriť ľuďom oči a pomôcť. Donna Ferrato si dala záväzok odhaliť temnejšie stránky ľudstva a stala sa asi najznámejšou dokumentaristkou, ktorej sa podarilo fotografiami naozaj pomôcť. Založila neziskovú organizáciu s ťažiskom na „domáce zneužívanie“ a snažila sa pomáhať týraným ženám odsúdeným na nemocničné lôžka psychiatrie a do väznice. Každá z nich nesie svoj hlboko emočný príbeh v každej zverejnenej fotografii. Tu sa konečne stretávame s prijatím pravdivého škaredého sveta širokou verejnosťou.

Pravda naozaj bolí a keď to takto fotografovi niekto povie, vyhral. Nedá sa nespomenúť fantastický vizuálny príbeh Darcy Padilla Family love. Vytvorila ho počas dvadsaťjedenročného tvorivého úsilia ukázať životné osudy jednej rodiny napadnutej zákernou chorobou AIDS. Ide o osobné posolstvo utrpenia v osobnom priestore zúčastnených. Asi žiaden iný príbeh sa nedotýka tak hlboko smrti ako tento boj o prežitie zavinený vlastnou vášňou k drogám a kriminalite. Padilla poukazuje v drsnom príbehu na silno emočné aspekty ľudského vnútra a v temnotách nachádza pozitívne vzájomné väzby lásky k blížnemu v bolestivých mukách.

Týmto smerom som sa vydal aj v mojom príbehu Paradoxy života. Po piatich rokoch strávených v nočných morách života na bratislavskej periférii sa stal obrazovým odkazom pre verejnosť. Utvrdilo ma to v jednom – treba ukazovať pravdu, aj keď bolí. Tvrdou vizuálnou výpoveďou sa mi podarilo aspoň čiastočne pomôcť Petre, ktorú som fotografoval a zároveň osobne prenikal do jej života. Tie emočne nabité fotografie mali význam nielen zo spoločenského, ale aj z umeleckého hľadiska. Ako napísala o príbehu teoretička umenia Daniela Čarná, platí to pre všetky okolnosti, spomenuté v známej modlitbe:

Bože, daj nám vyrovnanosť, aby sme prijali to, čo sa nedá zmeniť, odvahu zmeniť to, čo sa zmeniť dá a múdrosť na rozpoznanie jedného od druhého. – Tieto slová nás nepozývajú k ničomu inému ako k životu v realite, k vnímaniu jej súradníc a k prežívaniu okolností života tu a teraz. Tých, čo sme si sami priamo či nepriamo zvolili, ale aj tých, ktoré do nášho života prichádzajú bez toho, aby sme na ne mali vplyv a mohli s nimi súhlasiť či nesúhlasiť.

Matúš Zajac - Paradoxy Života, 2015 - 2019

Matúš Zajac – Paradoxy Života, 2015 – 2019

Mladá holandská spisovateľka Etty Hillesum (1914-1943) hovorila o pasívnej aktivite, ktorú prijala ako životný postoj v časoch prenasledovania jej rodiny židovského pôvodu počas druhej svetovej vojny:

Aktívna pasivita, vzopretie sa voči niečomu, v človeku ochromuje sily. Pasívna aktivita tkvie v tom, že človek niečo neodvolateľné znáša a akceptuje, a práve preto sa uvoľňujú nové sily. Prirodzená túžba mať veci v živote pod kontrolou naráža na prekážky a limity. To nás môže privádzať do stavov úzkosti, vzdoru a beznádeje, ale aj k pokore a odvahe nechať sa formovať, k absolútnemu prijatiu vlastnej životnej cesty, ktoré nás paradoxne zbavuje hraníc a otvára nám nové možnosti, pretože nás robí slobodnými.

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web