Medzi minulosťou a budúcnosťou – rozhovor Clary Estes s Hansom Madejom

Hans Madej_slider

Hans Madej je muž uzavretý v teserakte času. Prostredníctvom svojej práce skúma, ako v nás navonok i vnútri rezonujú ozveny našej rodinnej a spoločenskej minulosti, a tiež ako útlak niekoľkých jedincov ovplyvňuje životy mnohých. Madej sa naučil fotografovať od svojho otca, traumatizovaného vojaka, ktorý bol svedkom zverstiev na východnom fronte počas Druhej svetovej vojny – zverstiev takých hrozných, že ho v konečnom dôsledku dohnali k samovražde. Madej zistil, že keď obráti svoj fotoaparát von, smerom k častiam sveta, ktoré zaostali za modernou dobou a tým, ktoré bojujú s následkami moderných vojen, začne sa v ňom ozývať jeho vlastná minulosť a prihovárať sa mu. Počas svojej kariéry Madej kráčal v neviditeľných stopách svojej vlastnej rodinnej histórie, hoci si to po mnoho rokov vôbec neuvedomoval. A práve to robí Madejovo dielo takým neopísateľným – jeho fotografie nahlas rozprávajú bez toho, aby museli povedať čo i len slovo a sú ovplyvňované tichou energiou, ktorú nemožno počuť, iba cítiť.

Teraz sa Madej nachádza medzi svojou minulosťou a budúcnosťou – budúcnosťou, v ktorej kráča vpred s okom upretým na veci budúce i minulé. Madejovi trvalo celý život, kým sa dostal do tohto bodu, a ako jeho publikum sleduje postupné odhaľovanie jeho fotografií, nepochybne uvidíme aj hlbšie odhalenie muža, ktorý bol vždy oddaným pozorovateľom ľudstva bojujúceho proti rôznym konfliktom a nástrahám.

Máte pôsobivo dlhú kariéru. Čo vás po prvý raz pritiahlo k fotografovaniu? Ako sa vyvinuli podoby toho, čo ste fotili v minulosti na to, čo fotíte dnes?

Môj otec bol fotografom. V roku 1945 sa vrátil traumatizovaný z východného frontu do zničeného Nemecka. V skutočnosti sa chcel stať kňazom, ale zásahom osudu sa stal fotografom. Po vojne vymieňal fotky rodinných fariem za jedlo. Neskôr fotografoval svadby a zo svojich fotiek vyrábal pohľadnice. Naučil ma svojmu remeslu, ešte keď som bol malý.

Keď som mal štrnásť, otec spáchal samovraždu. Zdedil som jeho tmavú komoru a fotoaparát Rolleiflex. Hoci som neskôr študoval žurnalistiku a literárnu históriu, fotografia sa odvtedy stala ústredným zmyslom môjho života. Rozhodujúci bod zlomu nastal v roku 1978. Ako dvadsaťpäťročný som po prvý raz cestoval v zime na grécke súostrovie Kyklady. Počasie bolo studené, vlhké a búrlivé. Videl som tam trpkú biedu a osamelosť, ale tiež spokojnosť, ľudské teplo a veselosť. Videl som vymierajúce dediny obývané starými ľuďmi, ktorí tam zostali, kým ich deti sa naháňali za cudzími vplyvmi a prísľubmi v Aténach alebo v zahraničí. Bol to beznádejný pokus staršej generácie o zachovanie identity medzi minulosťou a rýchlo sa približujúcou budúcnosťou. Bol to svet, ktorý fungoval odlišne od toho môjho: krutý a smutný, ale tiež jednoduchý a úžasný. Moje fotky sa stali dokumentami tohto nehostinného a krásneho sveta, ktorého dni boli spočítané.

Keď som o čosi neskôr vyvolal v tmavej komore prvé fotky, bolo mi jasné, že som našiel ústrednú tému mojich diel a života; dokumentovať životné podmienky a štruktúry, ktoré stále existujú, ale nezadržateľne sa strácajú zoči-voči rýchlo sa blížiacim zmenám. Tento príbeh ukazuje, ako rád pracujem; zachytávam momenty naplnené nadčasovosťou.

Na týchto ostrovoch som žil takmer celý rok. Tieto fotky sa stali mojou vstupenkou do veľkého vydavateľstva časopisov v Hamburgu a do spolku fotografov Bilderberg, ktorý združoval najlepších nemeckých fotožurnalistov podobným spôsobom, akým funguje Magnum. Odkedy som dokončil svoj prvý príbeh, moje dielo sa zaoberá jednou z najväčších obáv modernej doby – strachom z vymiznutia. Priťahujú ma archaické spôsoby života, ktoré miznú kvôli tomu, že slepý a náhodný pokrok vykoreňuje a ničí ich štruktúry. Chcem si splniť svoju úlohu tým, že udržím tieto stratené formy života živé aspoň v ľudskej pamäti.

Tento spôsob hľadania stôp histórie ma doteraz fascinuje, ibaže sa stal omnoho osobnejší a teraz sa zaoberá mnoho viac mojimi osobnými koreňmi a pôvodom, čo ma viac-menej podvedome sprevádzalo na cestách polovicu môjho života. Domnievam sa, že všetci fotografi, aj keď cestujú po celom svete, majú niekde svoj „duševný domov“. Môj duševný domov je očividne vo východnej Európe. Mama pochádza z Československa, starý otec z dnešného Poľska – Ukrajinskej Galície, krajiny, ktorá už neexistuje na žiadnej mape. Rád by som opäť, pomocou vlastných rodinných koreňov, hľadal rany a skryté poklady môjho pôvodu. Kde je domov všetkých tých ľudí, ktorí boli ako oštepy hodení naprieč svetovými dejinami? Tých, ktorí sú ukrivdení, zranení, smutní, vyhnaní z domova a odvážni – naozaj odvážni.

Dokumentovali ste politický vývoj vo východnej Európe v 80-tych a 90-tych rokov, ktoré boli kritickým obdobím pre východnú Európu a ich dôsledky siahajú až do dneška. Čo vás zaujalo na týchto príbehoch politickej zmeny a ako by podľa vás mali Vaše fotky dnes osloviť publikum, ktoré sa snaží pochopiť, čo sa stalo?

V roku 1986 som po prvýkrát fotografoval na východe – v Budapešti. Zoznámil som sa so zástancami opozície, ktorí sa zaoberali politickými a spoločenskými problémami v štátoch Sovietskeho bloku. Znepokojoval ich osud nemeckej a maďarskej menšiny v Transylvánii v Rumunsku.

V dovtedy neslýchanom ničivom ťažení Nicolae Ceausescu, rumunský komunistický politik a vodca počas rokov 1965-1989, poslal na vidiek buldozéry, aby zrovnali so zemou dediny starých farmárov. Tento projekt „Systematizácie“ bol vyhlásený v čase, keď občania Rumunska hladovali, pretože socialisticky plánovaná ekonomika už dávno skolabovala. Ako turista som cestoval s mojou priateľkou a psom po Rumunsku, iba s fotoaparátom a niekoľkými rolkami filmu, ktoré sa mi podarilo prepašovať cez hranicu. Bol som svedkom snahy o „Nového človeka“, ktorý mal podľa Ceausescových plánov vstúpiť do „Zlatého veku“. Bola to nočná mora plná opovrhovania človekom.

Ceausescova megalománia, ktorou trpí väčšina diktátorov, sa zamerala na rozklad. Rozklad ako predchodca deštrukcie, rozklad životných plánov, priateľstiev, akéhokoľvek druhu šťastia. Na mojich fotkách som chcel uchovať spôsob života, pre ktorý už nie je miesto v modernom svete. V tom spočíva jedna z ústredných tém môjho diela – odhaliť rozpor jednostranného a na budúcnosť orientovaného sveta so spomienkami na minulosť. Ďalším ústredným aspektom mojich fotiek je obrana jednotlivca proti ničivým silám histórie. Dobrá fotografia pre mňa znamená vyjadrenie neprimeranosti existencie, či už sa jedná východný alebo západný kontext. Dobrá fotka opisuje túžbu po realite, v ktorej sa človeku dostáva viac rešpektu. Odhliadnuc od politiky, toto je odkazom týchto fotiek pre všetkých, ktorí nezakúsili históriu, ktorú som osobne zažil.

Vzdali ste sa fotografovania vo veku 41 rokov. Môžete porozprávať o tom, prečo ste to urobili a ako ste sa k tomu napokon vrátili? Čo sa zmenilo?

Vyše 15 rokov som cestoval po svete ako fotograf. Viedol som rušný život v rýchlom kolobehu fotografovania. Medzitým som zistil, že sám nemám možnosť žiť svoj vlastný život pre seba. Nie preto som sa stal fotografom. Vždy som chcel prispievať k vážnej a hĺbavej stránke žurnalizmu, nie loviť príbehy. A tak kým som robil reportáž pre časopis o potomkoch bývalých lovcov lebiek na ostrove Sarawak v Malajzii, rozhodol som sa ukončiť môj rušný život reportéra.

Súcit s tými, ktorých som fotografoval, dosiahol mätúcu hranicu. Klasicky som vyhorel. Napokon som si uvedomil, že potrebujem čas na premýšľanie, sebareflexiu, uvažovanie o médiu fotografie a o hodnote spomienok. Domnieval som sa, že pohyblivé obrázky boli vhodnejšie na to, aby upútali diváka, takže som sa pustil do nového ambiciózneho projektu. Chcel som nakrútiť príbeh o opustenej dedine v Poľsku, kde som v roku 1992 fotil pre GEO. Päť rokov som pracoval na filme o živote starých ľudí žijúcich tam, o ich snoch a túžbe po vlasti a identite, o túžbe pre pochopenie vlastnej histórie.

Ľudia v tejto dedine v Poľsku boli kedysi medzi dvomi mlynskými kameňmi – Hitlerom na západe a Stalinom na východe. Žili zo dňa na deň s potrebou duchovnej čistoty a prostriedkami na to, aby vytvorili svoj „raj na zemi“, ako som to nazval vo filme. Film bol neskôr nominovaný medzi prvými piatimi filmami na ocenenie „World Television Award“.

Počas natáčania tohto filmu som natrafil na vlastnú minulosť. Prišiel som do Poľskej dediny, kde môj otec slúžil ako vojak Wehrmachtu v Druhej svetovej vojne. Pamätal som si zopár útržkov z tých čias, o ktorých mi rozprával otec a mama. Začal som rekonštruovať vlastnú rodinnú históriu. Mama bola jednou zo stratených jedincov z celej populácie. Pochádzala zo Sudetov, ktoré dnes patria k Česku. Starý otec a celé generácie pred ním pochádzali z Galície (dnešné Poľsko). Prechádzal som cez tieto dediny – malé dedinky, drevené domy, záhrada, všetko rezonovalo spomienkami. Hoci som tam nikdy predtým nebol a nevedel som nič o minulosti mojich predkov. Až neskôr som sa pustil do skúmania koreňov vlastnej rodiny, odkiaľ pochádzala – z týchto dedín. Náhodou som objavil vojenskú knižku môjho otca. Prvým záznamom v nej bolo dokonca presne to isté miesto v Poľsku, kde som žil počas nakrúcania. Posledným záznamom bola Sibír, na ktorú ma film zaviedol pri hľadaní proroka, ktorý zmizol kdesi v gulagoch, kde bol držaný v zajatí aj môj otec. Zastávky filmu a mojej fotografickej kariéry boli „náhodou“ celkom rovnaké, ako som sa dozvedel, ako zastávky môjho otca na východnom fronte.

Ja osobne verím na genetickú pamäť a niekedy sa domnievam, že som neprežil vlastný život, iba som bol svedkom všetkých tých, ktorí žili predo mnou: otec, starý otec, predkovia, ich zážitky z vojny, chudoba, vyhostenie a smrť. Toto boli často témy mojich fotografií a môjho filmu a možno je to aj odpoveď na otázku, prečo ma to vždy ťahalo k obyčajným ľuďom, archaickým formám života. Vždy som ich chcel zachovať. Počas postupnej deštrukcie týchto foriem kvôli slepému náhodnému pokroku som chcel zohrať svoju úlohu pri udržaní týchto miznúcich foriem života v pamäti.

Spomínali ste, že ste sa vrátili a fotili na tých istých miestach, na ktorých ste už predtým fotografovali. Čo predpokladáte, akým spôsobom sa tieto dve série fotiek budú podobať alebo odlišovať? Pri svojom návrate hľadáte niečo konkrétne?

Ako som spomínal na začiatku, môj otec zomrel veľmi skoro. Keď som prestal fotografovať, podarilo sa mi objaviť otcovu vojenskú knižku z Druhej svetovej vojny. Je zvláštne, ako sa mnohé miesta z jeho vojnových misií zhodujú s miestami, ktoré som neskôr navštívil ako fotograf. Toto by mohlo byť konceptom dlhej cesty naprieč východom, ktorú by som rád vyfotil znovu bez toho, aby som zachádzal do detailov. Viac k svojmu vysvetleniu nedodám, keďže sa snažím nehovoriť o budúcich projektoch predtým, než boli realizované.

Fotografický priemysel stále rastie a je čoraz agresívnejší a rozmanitejší. Čo by ste poradili novým fotografom pre ich prácu?

S narastajúcim fotografickým priemyslom je čoraz ťažšie nájsť fotografov s ich vlastnou víziou. Dnešní fotografi sú väčšinou ako desaťbojári; robia z každého rožku trošku. Dnes už málokto pracuje na dlhodobých projektoch. Ja som bol primárne fotografom prideleným na určité úlohy. Avšak počas mojej kariéry som si dal záležať na tom, aby som sa mohol venovať vlastným projektom popri mojich úlohách fotožurnalistu.

Dobré fotografie v konečnom dôsledku nie sú iba míľnikmi v histórii fotografie, ale tiež v histórii ľudského úsilia. Takéto fotky sa vyznačujú dojemnosťou, ktorá je v kontraste s ľahostajnosťou „lacnej nádeje“. Moje fotky sú blízke ľuďom, s ktorými pracujem, ale tiež si udržiavajú určitý odstup, pretože musia vzdávať úctu tým, ktorých zobrazujú. A hoci moje fotky sa stali historickými záznamami, väčšina z nich stále nesie pečať súčasnosti. Vo východnej Európe ľudia stále trpia problémami, ktoré som fotil už pred rokmi. Každý, kto sa snaží urobiť nadčasové a pravdivé fotky, bude skôr či neskôr odmenený a neupadne tak skoro do zabudnutia.

Hans Madej (*1953) žije v Mníchove. Predtým, ako začal fotografovať, študoval žurnalistiku, literatúru a dejiny umenia. Jeho fotožurnalistická práca sa začala v roku 1982 reportážami a farebnými esejami pre GEO, Stern, Merian a Zeitmagazin. V rokoch 1987 až 1994 pripravoval rozsiahle spoločenské a politické správy o strednej a východnej Európe, ktoré boli uverejnené v Paris Match, Sunday Times a New York Times. Bol jedným z prvých západných fotografov, ktorí reportovali z Ceausescovho Rumunska a Albánska. Fotografoval „sametovú revolúciu“ v Prahe, prevrat v Bulharsku, otvorenie berlínskeho múru, juhoslovanskú občiansku vojnu v Chorvátsku a Bosne a nakoniec čečenskú vojnu. Napísal a publikoval niekoľko fotografických kníh a jeho tvorba bola uvedená na medzinárodnom festivale obrazovej žurnalistiky Visa pour l’Image a vo Willy-Brandt-Haus v Berlíne. Vyhral Nemeckú fotografickú cenu a Kodak Photo Book Award. V roku 1995 ukončil svoju kariéru fotografického reportéra a zameral sa na film. Tvrdí, že fotografovaný svet, môže mať v zásade rovnaký vzťah so skutočným svetom ako statická fotografia k filmu. Natočil dokument „Raj na Zemi“, ktorý bol v roku 2006 nominovaný na cenu World Television Award. Hans Madej bol partnerom renomovanej fotografickej agentúry Bilderberg, neskôr členom fotografickej agentúry laif.

Rómovia, Slovensko, Rudňany, 1993

Rómovia, Slovensko, Rudňany, 1993

 

Všetky fotografie © Hans Madej

Foto editor – Juraj Marec

Clary Estes

Clary Estes

žurnalistka

dofoto - web

Follow Me:
TwitterFacebookLinkedInGoogle PlusYouTube