Dnes chýba fotografom sociálne cítenie – rozhovor Matúša Zajaca s Antonínom Kratochvílom

Tvorba Antonína Kratochvíla sa vyznačuje čitateľným rukopisom s ťažiskom na dynamiku práce so svetlom. Právom je označovaný za jedného zo sto najvýznamnejších fotografov súčasnosti. Kratochvíl sa po boji so smrťou znova vrátil na scénu a momentálne pomáha českej dokumentárnej fotografii k jej opätovnému vzkrieseniu. Rozprávať sa s touto osobnosťou bolo pre mňa obrovským zážitkom, za čo mu veľmi ďakujem.

Začneme s knižkou z prostredia cirkusov, pretože dnešná doba je naozaj veľký cirkus. Čím Vás zaujala táto téma?

Mal som dvadsaťpäť rokov a veľmi ma zaujímalo to prostredie aj kvôli bizarnosti, a všeobecne išlo o krásnu tému so zaujímavými postavami. Dlho to ležalo v archíve a až pred nedávnom sme sa rozhodli pre knižné vydanie.

Návraty do totalitných režimov ste zaznamenávali dlhodobo, vyšli v knižke Broken Dream. Aký to bol návrat späť?

Ja som to fotografoval od začiatku 70. rokov až do polovice 90. rokov. Samozrejme, dnes je to pre fotografov iné, už sa zmenil systém, ale vtedy som musel nosiť fotoaparát pod kabátom, pretože polícia bola agresívna a keby videli, že fotografujem skutočnú realitu, okamžite by ma začali obmedzovať, alebo by mi jednoducho zobrali film. Vtedy som si pripadal ako James Bond fotografie. Dnes je to už úplne o niečom inom, možno niekde na okraji Ruska by sme sa stretli s takouto byrokraciou.

Tento projekt je vizuálne veľmi temný.

V tom čase veľa „slnka“ nebolo, pršalo znečistené ovzdušie a vyberal som si prostredia, kde som cítil túto atmosféru. Trebárs som prišiel fotografovať z Ameriky novembrové udalosti a cez rádio som si vyhľadával udalosti. Fotografiu s Brežnevom som zrealizoval na zastávke, kde bolo minimum ľudí, ale o to to bolo zaujímavejšie, lebo vyhadzovali jeho podobizne.

Stopy po Robertovi Frankovi. Ako vznikla táto myšlienka?

Fotografie Roberta Franka boli kritikou spoločnosti a tú knižku nemohol vydať v USA. Vyšla v Európe. Ja som prešiel Ameriku a dnes je to všetko „inak“. Uchopil som to po svojom a spoznával Ameriku tak, že som sa dostal na úplne zabudnuté miesta. Na cestu som sa vydal v ten istý deň ako Frank pred päťdesiatimi rokmi, v podstate to bola náhoda. Tento projekt som nerobil pre žiadneho zákazníka.

Haiti je projekt, v ktorom používate farbu. Prečo? Reportáž je braná veľmi dynamicky až kontaktne. Ako to celé vzniklo?

Bolo to pre Times Magazine a chceli to vydať vo farbe.  Na Haiti proste musíš fotografovať na farbu. Ťažil som zo svojej skúsenosti a povedal som si, že to musím spracovať inak, pretože väčšina fotografov tam mala dlhé objektívy a ja som zvolil svoju obľúbenú dvadsaťosmičku. Bolo to veľmi nebezpečné, pretože ako vieme, diali sa tam hrozné veci.

Kniha Moscow Nights je až intímna. Aké to bolo osobne spoznať túto zbohatlícku mládež?

V podstate tam nikto nechcel ísť, ja som to fotografoval pre Vanity Fair. Oni ten magazín poznali a chceli v ňom byť zverejnení, tak ma tam pustili tí, čo tomu šéfovali. Nápad som spracoval časozberne, ako realitu, od tých zabávajúcich sa do skorého rána až po pracujúcich, ktorí musia chodiť každý deň v tom čase do práce. Dôležité bolo nemotať sa okolo tých ženských a len ich fotografovať. Potom som sa dostal aj do ich intímnej zóny a tolerovali ma, hoci tam bolo pár agresívnejších moslimov, na ktorých som sa každopádne vysral a fotografoval si svoje.

Fotografovanie vo väzniciach. Čo Vás viedlo k tejto téme?

Bolo to husté. San Juan Prison bol projekt z najdrsnejšej väznice. S kamerou som sa dostal tam, kde sa už samotní dozorcovia báli ísť a nechali ma tam plávať. Boli tam vytvorené gangy a všetko tam riadili. Dovolili mi, aby som fotografoval určité časti väznice, ale neskôr to už bolo veľmi zložité kvôli byrokracii miestnej gardy, nechceli ma púšťať dovnútra, aby som neprezentoval tú drsnú realitu. Bolo to veľmi komplikované, ale niekedy boli dozorcovia takí ožratí, že niekam zmizli a mohol som fotiť. Bol to môj projekt, pretože som chcel ukázať tie najhoršie väznice. Veľmi ma to zaujímalo a čakal som na povolenie veľmi dlho, ale nakoniec som mohol pár mesiacov fotografovať.

So sériou Burma Heroin ste vyhrali aj World Press Photo.

Jasné, to bola väznica v Burme, išlo o drogy a fotil som reportáž pre NY Times. Bolo to tam fakt šialené a veľmi zaujímavé, podobné témy si vyhľadávam, proste ma to fascinuje.

Tieto Vaše fotografie sú veľmi výtvarné, ako sa pozeráte na dnešnú fotožurnalistiku?

Podľa mňa to ovplyvnil digitál, pretože pri fotografovaní s analógom sme mali limitované políčka a museli sme si naozaj vedieť selektovať, čo budeme fotografovať. S digitálnymi aparátmi sa dá naopak fotografovať na kvantitu a fotografi sa spoliehajú, že im tam niečo vyjde. Fotožurnalizmus veľmi ovplyvnila technológia. Skladajú si to ako z videa, ide o úplne iný prístup. Keď sa pozrieme trebárs na kontakty Sebastiãoa Salgada, vidíme, ktorú fotografiu vybral ako nosnú, ale ten prístup je veľmi precízny už pri fotografovaní.

Portréty Bona z U2 sú sériou. Ako vznikla?

Time Magazine ma oslovil spolu s Jamesom Nachtweyom, aby sme naportrétovali osobnosti, ktoré preferovali. Nachtwey si vybral šéfa Microsoftu a ja som fotografoval Bona. Všetko to bolo tajné a ja som jazdil s Bonom štrnásť dní.

V knižke Persona je veľa významných postáv. S kým to bolo najzložitejšie?

No tak oni poznali moju prácu a páčila sa im, čiže si ma vyberali a bolo to veľmi zaujímavé obdobie. Napríklad David Bowie si vyžiadal dvanásť portfólií najvýznamnejších portrétnych fotografov a nakoniec na základe mojej práce si ma vybral.

Columbia Cycling je projekt so športovou tematikou. Ako ste sa k nemu dostali?

Dostal som sa tam cez jeden juhoamerický časopis Outside. Chceli odo mňa fotoreportáž o cyklistoch z Kolumbie, ktorí sa v tom čase začali presadzovať vo svete. Bolo to veľmi zaujímavé, ale zároveň nebezpečné, pretože jazdili v oblastiach, kde boli banditi z organizácie FARC, čo bežne unášali ľudí, ale cyklistov nechali na pokoji a nechali ma robiť si prácu bez rizika. Túto sériu som poňal ako dokument o krajine, v ktorej sa práve začala popularizovať cyklistika.

Fotografovali ste pre Národné divadlo v Prahe. Kedy vyjde knižka?

Už som to ukončil, išlo o predstavenia a knižka ešte nevyšla. Hádam sa to podarí, pretože fotografie sú veľmi dobré. Momentálne dokončujem ďalšiu AK47, pôjde o výber z konfliktných zón a kniha bude veľmi rozsiahla, tak sa máte na čo tešiť. Vonku bude v decembri.

Vrátim sa k vojnovej fotografii a konkrétne k Iraku. Tam ste posunuli vizualitu do diagonál. Kedy ste dostali tento nápad?

Ja si už ani nepamätám, ako to vznikalo, tak to bolo dávno. Ale v podstate som fotografoval na púšti a potreboval som pracovať aj s horizontom a začal som aparát nakláňať, pretože som chcel túto sériu zdynamizovať a vyhovovalo mi to.

Tam bol s Vami aj Paolo Pellegrin?

Áno, spoločne sme brázdili po Iraku a nakláňali fotoaparáty. V tom čase bol mladý a stal som sa akoby jeho vzorom. Máme radi dynamickú až expresívnu fotografiu a som rád, že Pellegrin ďalej pokračuje na tejto ceste.

Čo si myslíte o školstve, kde sa fotografia vyučuje a má pre dokumentaristov vôbec zmysel ísť študovať?

Ja som prednášal na jednej súkromnej škole fotoreportáž, a žiaľ nebol o tento predmet taký záujem, ako keby mladí ľudia stratili sociálne cítenie a vyhýbali sa ako v minulosti sociálnej problematike. Je to veľmi náročne pre psychiku aj čas a momentálne sú všetci na mobiloch a majú úplné iné priority. Sociálne premýšľanie sa totálne zmenilo. Všetko sa zmenilo. V Európe sa zmenilo všetko. V podstate už bez súhlasu nenafotíte zaujímavých ľudí, pretože sa zmenili zákony v neprospech fotografov a musia chodiť niekam do Ázie či Afriky.

Prečo je dokumentárna fotografia v takom stave? Dnes je všetko povrchné nazvané dokumentom.

Vzniká dáka konceptuálna fotografia, ktorá s dokumentom nemá nič spoločné, pretože dokumentárna fotografia je o prepojenosti ľudí v téme a to u týchto konceptualistov, ktorých volajú dokumentaristami, jednoducho nenájdete. Chýba tam človečina a vzťah k téme do hĺbky.

V Prahe ste sa stretli s Janom Grarupom, s ktorým sme mali rozhovor.

Jan je hrozne dobrý človek a snažil som sa, aby vstúpil do agentúry VII. Žiaľ to nevyšlo kvôli osobným vzťahom, čo je veľká škoda.

Antonín Kratochvíl sa narodil v roku 1947. Počas totalitného režimu sa rozhodol v roku 1967 utiecť z Československa cez Juhosláviu do Rakúska. Prešiel utečeneckým táborom Traiskirchen, väzením vo Švédsku a francúzskou cudzineckou légiou, až nakoniec skončil v Holandsku. Fotografiu študoval na Gerrit Rietveld Academie. Po štúdiách začal profesne fungovať v USA, kde spolupracoval s časopismi ako Times Magazine, Vogue, Rolling Stone, Newsweek atď. Ako fotožurnalista sa pohyboval vo vojnových zónach a konfliktoch po celom svete. Obdržal tri ceny na prestížnej World Press Photo, knižka Vanishing mu priniesla ocenenie za najlepšiu knižku dokumentárnej fotografie v USA a v roku 2005 získal veľmi prestížnu cenu Lucie Awards. Bol spoluzakladateľom fotografickej agentúry VII. Momentálne žije v Prahe a venuje sa novej agentúre 400 ASA.

Všetky fotografie v článku © Antonín Kratochvíl

Matúš Zajac

Matúš Zajac

dokumentárny fotograf, pedagóg a kurátor

dofoto - web